Milé sestry a bratia,
rozmýšľame dnes, v spojení so ženami z Kuby, čo znamená pre nás Ježišova výzva: Kto prijme jedno z takýchto detí v mojom mene, mňa prijíma. Alebo ďalej rozvinuté: Dajte si pozor, aby ste neopovrhli ani jedným z týchto maličkých. Lebo vám hovorím, že ich anjeli v nebi ustavične hľadia na tvár môjho Otca, ktorý je na nebesiach.
Kam nás chce Ježiš v tomto obraze nasmerovať? Keď hovorí o tom, kto je skutočne veľký, nie bez príčiny používa obraz dieťaťa. Nikto sa veľkým nerodí. Do svojej veľkosti musí človek dorásť, rýchlejšie či pomalšie, ale postupne dorásť. Pozrime sa, aké je dieťa – je oživené túžbou po vzraste, dorastaní: sníva, aby bolo konečne dospelým, silným, samostatným. Túto túžbu po raste si má človek – tak akoby bol stále dieťaťom – po celý život zachovať vo svojom srdci.
Človek, keď dosiahne plnoletosť, ba dokonca aj skôr, myslí si, že proces jeho dorastania sa už skončil; je presvedčený, že už všetko vie, že „zjedol všetku múdrosť“, že ho už nikto nič nebude učiť. Ale naopak – až do smrti by sa každý z nás mal duchovne rozvíjať, mala by dorastať naša viera a nádej, naša trpezlivosť a pokora, zdržanlivosť, láska, pochopenie druhých! Vzrastať má i naša túžba po získaní mnohých ďalších čností – čiže tá detská túžba dorastať do plnosti – do zrelosti! Len vďaka takejto túžbe človek dosiahne tú veľkosť, ku ktorej je povolaný. Tak teda to „detstvo“, ku ktorému nás Pán Ježiš nejedenkrát vyzýva, nemá nič spoločné s infantilnou neschopnosťou. Podstatou je, aby sme mali srdce dieťaťa – nie rozum dieťaťa; rozum má byť zrelý, čiže rozum s pocitom zodpovednosti za Božie kráľovstvo, ktoré naším pôsobením má vzrastať v nás a cez nás, vzrastať od maličkého zrnka do veľkosti.
Čo ešte napríklad znamená prijať dieťa za svoj vzor? Určite to neznamená, ako sme si už povedali, aby sme sa stávali detinskými alebo naivnými. To, čo charakterizuje dieťa a v čom by sme ho mohli napodobňovať, je spontánna radosť, niečo, čo sa v živote dospelého človeka ani nenachádza. Priznajme si – ako často sa radujeme? Nie sme častejšie pohltení starosťami? Aj dieťa často trpí, bojí sa, má pocit nebezpečenstva, alebo býva sklamané. Udalosti okolo seba však vníma z pohľadu rodičovskej lásky. Aj keď sa ocitne v nejakej zlej situácii, vie, že vždy je tu pri ňom rodič, na ktorého sa môže vždy obrátiť a on urobí všetko pre to, aby zlú situáciu vyriešil.
V našej organizácii Kolpingovo dielo – ktoré je katolíckym sociálno-vzdelávacím združením sa už 20 rokov zameriavame aj na rodiny. Snažíme sa ich sprevádzať v neľahkom postavení a povzbudzovať ich. Organizujeme pre nich rôzne podujatia. Organizačné jednotky, tzv. kolpingove rodiny, sú spoločenstvami vo farnostiach, pre ktoré sú charakteristické tieto fenomény: družnosť, aktivita, vzdelanie. Družné spolunažívanie a organizácia voľného času, zasadzovanie sa za potreby doby a našich blízkych podporujú a vytvárajú spoločenstvo, ktoré pomáha prekonávať opustenosť a anonymitu našich členov, ale i iných, ktorí to potrebujú a majú záujem sa zapojiť. V tejto našej organizácii, v Kolpingu, ako lektorka vediem už dlhší čas kurzy efektívneho rodičovstva, na ktorých spolu s rodičmi hľadáme správne spôsoby výchovy. Zdieľame si s rodičmi na nich svoje skúsenosti, radosti ale i boje. Boje, ktoré podstupujeme v komunikácii s našimi deťmi. Ale i boje samy so sebou – tie prežívame vtedy, keď sa napr. len ťažko vieme ovládnuť a zareagovať pokojne na nepochopiteľné správanie našich detí.
Som presvedčená, že aj všetci rodičia, čo sme teraz tu, sme schopnými rodičmi. Veď to, že sme sem prišli, svedčí o tom, že nám záleží na našich sestrách a bratoch na Kube, ale určite a hlavne nám záleží na našich deťoch! Skúsme sa teraz ako rodičia pozrieť na dnešnú evanjeliovú výzvu naozaj doslova – pozrime sa sami na seba! Čo pre nás rodičov znamená – prijímať svoje dieťa? My matky či rodičia dobre vieme, že nie je vždy jednoduché otvoriť svoju náruč, objať a prijať naše dieťa... Čo všetko tomu musí predchádzať?
Sme si vedomí toho, že rodičovstvo je najdôležitejším poslaním v našom živote. Dieťa si vo svojej rodine vytvára prvé spoločenské kontakty, predstavy o svete a my mu predstavujeme naše hodnoty. V dnešnej spoločnosti a v rodine sa však dejú veľké zmeny – spoločenské, morálne, hodnotové. My rodičia sa stávame čoraz viac vyťaženejšími, sme unavení, frustrovaní, zmocňujú sa nás obavy. Toto všetko naše deti vnímajú a vplýva to na ne. Ak sa stane niektorým rodičom, že obaja žijú dlhodobo v takomto stave, môže to natrvalo ovplyvniť vývin dieťaťa.
Čo znamená napr. prijímať dieťa? V prvom rade prijme matka svoje dieťa, keď ho počne, potom druhýkrát, keď ho porodí. Ale to, čo je už ťažšie – prijíma ho paradoxne aj vtedy, keď sa jej dieťa nejakým spôsobom vzďaľuje – keď vyrastá, chce byť individualitou, keď sa dostáva do puberty, alebo keď ako dospelé sa chce samo rozhodovať o svojej ďalšej ceste. Alebo, keď nás ako rodičov opustí a vydá sa do svojho nového života so svojím novým partnerom, aby si založili novú rodinu.
Čo potrebujeme ako matky a rodičia na to, aby sme každodenne dokázali prijímať naše deti? Veľmi dôležité je to, aby sme dokázali svoje dieťa rešpektovať, teda nevyžadovať, len aby dieťa rešpektovalo nás ako rodiča. Skúsme vnímať dieťa ako ľudskú bytosť, ktorá je nám rovná, sociálne rovná. To znamená, že rodičia a deti máme rovnaké potreby, emócie, city, schopnosti učiť sa, schopnosť rásť, ale i rovnaké práva. Právo byť vypočutý, právo sa vzdelávať, právo robiť chyby, právo byť individualitou a vytvárať si svoj životný štýl. Na druhej strane tejto rovnosti však stoja aj pravidlá, ktoré treba vzájomne dodržiavať pre udržanie harmonického spoločenstva a spolužitia.
V čom sme si však ako rodičia a deti nie podobní alebo nie rovní? Naše deti nemajú ešte rovnaké skúsenosti ako my a ani nemajú ešte rovnakú zodpovednosť ako my. A tu sú naše deti odkázané na nás. Na to, aby sme ich priviedli do bodu a veku, že budú samy pripravené, zodpovedné a viac skúsené na to, aby sa stali samostatnými osobnosťami. Pri takomto procese výchovy a spolunažívania v rodine sa od nás rodičov vyžaduje, aby sme sa naučili:
● najprv pochopiť seba samého, uvedomiť si svoje slabé stránky, ale hlavne svoje hodnoty a prednosti, ktoré sme schopní odovzdávať svojim deťom;
● aby sme sa naučili pochopiť, čo sleduje dieťa svojím často pre nás iracionálnym správaním;
● aby sme sa naučili dieťa počúvať, ústretovo počúvať, aj keď rozpráva veci, ktoré sa nám nepáčia, s ktorými nesúhlasíme. Pre dieťa je dôležité, aby sme ho najprv vypočuli a aj pochopili jeho prežívanie, emócie a pohnútky a až potom, aby sme vyjadrili svoj názor;
● aj to, ako sa my vyjadrujeme – spôsob, tón, je veľmi dôležitý. Podľa toho, ako sa vyjadríme, nás dieťa vníma a prijíma, môže nás pochopiť alebo nepochopiť a učí sa od nás rovnako komunikovať;
● Od nás rodičov sa však vyžaduje, aby sme dokázali deťom dať na výber pri ich rozhodovaniach – aby stále nepočúvali len naše príkazy a zákazy;
● rovnako dôležité však je aj to, aby sme deti viedli k tomu, aby potom deti za svoje rozhodnutia niesli aj zodpovednosť;
● Namiesto trestov, ktoré sú prejavom našej moci a nezvládnutých emócií, pokúšajme sa hľadať iné alternatívy riešenia konfliktov, také, ktoré nie sú realizované vo vypätých emóciách, ale zapájajú samotné dieťa do toho, aby si uvedomilo svoje nesprávne správanie a pocítilo dôsledky zaň. Dôsledky, ktoré však naozaj súvisia s jeho nevhodným správaním, a sú predostreté zároveň s láskou ale i rozhodnosťou.
Pre každé dieťa – je najdôležitejší bytostný pocit – pocit spolupatričnosti: Dieťa potrebuje niekam patriť, potrebuje prispievať, byť cenené a rešpektované – TEDA PRIJÍMANÉ v celej svojej individualite. Ak prijímame takto dieťa a vieme ho PODPOROVAŤ – je to preň potom najväčšou motiváciou k zodpovednému správaniu a rešpektu voči iným.
My matky a rodičia sme vyzývaní naším Bohom, ktorého nazývame Otcom, k trpezlivosti a láske.., lebo aj On je ten, ktorý je ako rodič s nami deťmi trpezlivý, rešpektuje nás, počúva nás a vie o nás, o našich trápeniach a prijíma nás takých, akí sme, odpúšťa nám, keď zlyhávame na ceste svojho rastu!
Záver:
V dieťati je dačo, čo nikdy nesmie chýbať tomu, kto chce vojsť do nebeského kráľovstva. Nebo je určené tým, čo sú jednoduchí – jednoduchí ako deti, čo sú ako deti plní dôveryhodnej odovzdanosti, bohatí na dobrotu a čistí, nevinní. Iba títo môžu znova nájsť v Bohu Otca, a stať sa aj oni, vďaka Ježišovi, takisto Božími deťmi. Sme povolaní učiť a vychovávať deti, ale v podstate deti učia a vychovávajú nás...
Vďaka Ti, Pane, za každé jedno dieťa!