Naše denníky občas uverejnia aj dlhšie články od filozofov a spisovateľov. V jedných slovenských novinách som si všimol úvahu Petra Macsovskeho o románe Miguela de Cervantesa Don Quijot. Zaujalo ma ako Macsovsky porovnáva dnešný svet so svetom, v ktorom žil v druhej polovici 16. stor. Cervantes. Španielsko tých čias vidí ako krajinu zmietanú šokujúcimi kontrastmi. Na jednej strane hlúpy prepych šľachty, na druhej technologické a intelektuálne zaostávanie za Európou, zničené poľnohospodárstvo, neexistujúca výroba a nárast kriminality. Zem pripomína apokalyptickú scenériu – pustú, pošmúrnu, zaľudnenú masou chudobných roľníkov, príležitostných zlodejov, vizionárov, tulákov, podvodníkov, galejníkov, obmedzených šľachticov, prostitútok, Cigánov, lúpežníkov a povaľačov. Drogou týchto nešťastníkov sa stali divadelné hry so šťastným koncom a ľahké romány. Potom Macsovsky pokračuje o dnešnej dobe. Stav súčasnej Európy vidí ako nápadne podobný Španielsku Cervantesových čias: zničené remeslá a poľnohospodárstvo, bezohľadní oligarchovia, skorumpovaní politici, ezoterickí šarlatáni, fanatickí kňazi, pobehlice povýšené na úroveň celebrít, pseudoaristokracia, mafiáni, úplatná polícia, zúfalí utečenci... a k tomu: omamná zábava a dlhy, dlhy, dlhy. (SME, 23.4.2016, 10.)
Môže sa zdať mätúce odvolávať sa na nejakých spisovateľov (azda neveriacich), ako oni vidia situáciu sveta. Ja však pokladám za cenné všímať si, ako títo ľudia vidia problémy a ako sebe a nám kladú otázky po riešení. Na dnešné čítanie z Jánovho evanjelia sa môžeme dívať ako na možnú odpoveď na takúto otázku po riešení. Úryvok sa začína zmienkou o odchode Judáša z miestnosti, kde sa konala Ježišova posledná večera. Zavládla tam stiesnená atmosféra. Napokon, ako sa uvádza v texte 13. kap. Jánovho evanjelia, Ježiš tesne predtým povedal: Jeden z vás ma zradí (Jn 13,21). Nejde len o zradcu. Ide o Ježišov program Božieho kráľovstva, o jeho ponuku oslobodenia a liečenia, ktoré prináša ľuďom. Ide o tento program, ktorý židovskí kňazi a predáci nábožensko-politických hnutí vtedajšieho Izraela odmietli. Priamym následkom bola Ježišova smrť. V tejto situácii Ježiš hovorí učeníkom o oslávení seba a Boha v ňom. Predpokladajme, že nejaké slávne riešenie učeníci v tej chvíli nevideli. Rozprávanie Jánovho evanjelia je meditatívne zhustené, ale spôsob, ktorým sa k osláveniu máme dopracovať, Ježiš pomenuje jasne: Dávam vám prikázanie, aby ste sa navzájom milovali.
Máme pokušenie predstavovať si toto milovať ako nejaké usmievanie sa. Ako sa vraví, niektorí ľudia na to majú povahu. Ježišove slová sú však ďaleko od nabádania k nejakej nekonfliktnej príjemnosti. Láska má pre Ježiša v zásade rozmer služby. Takto to zvýraznil pri poslednej večeri, keď svojim blízkym umyl nohy. Nepokladal to za ponižujúce, že vzal na seba rolu sluhu. Naopak, z lásky ako skutočnej služby učinil Ježiš meradlo všetkých hodnôt. Možno si povieme, že je to naivné. Keď zažijeme niečo ťažké, nepríjemné, máme skôr tendenciu od všetkého utiecť, izolovať sa, alebo sa dokonca držať toho známeho: oko za oko, zub za zub, teda pomstiť sa. V historickej a ideovej blízkosti dnešnému evanjeliu nachádza sa text, ktorý sme dnes čítali z 21. kap. knihy Zjavenia. Tento text Nového zákona vznikol približne v rovnakom čase ako Jánovo evanjelium. Kniha Zjavenia je plná opisov najrozličnejších hrôz, lebo je reakciou na veľké prenasledovanie kresťanov koncom 1. stor. po Kr. Na tieto súženia kniha Zjavenia podobne ako Jánovo evanjelium neodpovedá rezignáciou: nič sa nedá robiť!, ani hnevom a zvolávaním trestu na nepriateľov. Odpovedá víziou nového sveta: Z neba zostupuje od Boha sväté mesto... To mesto je ako nevesta, je pripravené pre lásku. Záverom sa v tejto vízii citlivo sľubuje: Boh sám nám zotrie naše slzy (Zjv 21,4). Biblické texty, ktoré čítame z Jánovho evanjelia a knihy Zjavenia, teda ako riešenie ponúkajú tvorbu nového sveta. Uprostred veľkých ťažkostí kresťania nemajú vzdať svoju vieru, ale majú napomáhať uzdravujúce konanie Bohom osláveného Ježiša.
Na záver svojej úvahy o Cervantesovi a jeho románe Don Quijot, Peter Macsovsky konštatuje: Don Quijot nebol idealista, nebil sa pre myšlienky, bil sa pre ducha. A súčasne kladie otázku: Vieme sa ešte biť pre ducha? Rád by som odpovedal: Áno, vieme a chceme sa biť, my kresťania dokonca pre Ježišovho ducha, pre nový svet z jeho ducha, taký, v ktorom nebudeme nasledovať fanatikov a bláznov, ale Božích a človečích služobníkov. Azda nie je až taký problém rozlišovať a vyznať sa v tom...