Pred časom mi navrhla jedna veriaca žena z našej farnosti, aby sme viac vysvetľovali, čo znamenajú symboly, gestá pri slávení eucharistie, sv. omše. Priznám sa, že neviem celkom, čo by som mal vysvetľovať. Chápem, že niektoré gestá a slová môžu byť menej zrozumiteľné, ale to je azda prípad tých, čo prídu do kostola len raz za dlhý čas a nevedia, kedy sa postaviť, kedy si kľaknúť a podobne. Toto však nie je také dôležité.
To naozaj dôležité je chápať a prežívať zmysel slávenia eucharistie, sv. omše. Keď o tom v 1. liste Korinťanom písal apoštol Pavol, najprv spomenul, že on sám prijal slávenie eucharistie už ako tradíciu, ako kresťanmi konané slávenie, ktorým sa cíti byť zaviazaný. Bližšie za tú tradíciu, ktorú treba zachovať, označil apoštol to, čo robil Ježiš tej noci, keď bol vydaný na smrť: Že lámal a delil chlieb, že ďakoval Bohu a označil ten chlieb za svoje telo pre nás. Podobne Pavol spomenul, že Ježiš označil víno v kalichu za prejav novej zmluvy, ustanovenej v jeho krvi. A že toto máme činiť na Ježišovu pamiatku. Aby niekto nechápal tento odkaz len ako návod na opakovanie Ježišovho gesta, Pavol pripomenul: Kedykoľvek budete jesť tento chlieb a piť z tohto kalicha, zvestujete smrť Pánovu, až kým nepríde (1 Kor 11,26).
Prečo práve Ježišovu smrť? Pri sv. omši máme zvolanie, ktoré znie podobne: Smrť tvoju, Pane, zvestujeme, a tvoje zmŕtvychvstanie vyznávame, kým neprídeš v sláve! Pavol spomína len zvestovanie smrti možno preto, aby sa prirýchlo nepreskočila Ježišova obeta a nečakalo sa hneď na zmŕtvychvstanie. Je však pravdepodobné, že Pavol pri slove smrť myslel hneď aj na zmŕtvychvstanie, lebo zvestovať smrť ako zabitie Ježiša nemalo žiaden význam. Zvestovať možno len to, čo pomáha stať sa novým, kristovským človekom. Práve tomu má slúžiť konanie na spôsob Ježišovej smrti, takej, ktorá je darovaním sa do lásky nehľadiacej ani na smrť. A zároveň takej, ktorá sa preukáže ako cesta k Bohu, do života, teda zmŕtvychvstania. Zvestovať takúto smrť, obetu a lásku potom pre Pavla znamená konať ako Ježiš a nie ako sebecký človek. Preto súčasne s tým, ako apoštol spomína na Ježišovu poslednú večeru, napomína kresťanov, ktorí sa zídu na sv. omšu: ...keď sa zídete jesť, čakajte jeden na druhého! Ak je niekto hladný, nech sa naje doma (1 Kor 11,33-34).
Z Pavlových slov spoznávame, že sv. omša bola pôvodne stretnutím kresťanov, keď spolu jedli ako rodina a že pre Pavla bolo škandálom, ak niekto prišiel na slávnosť a správal sa ako do seba zahľadený sebec, ktorý ostatných nechal odísť hladných (1 Kor 11, 33-34). Podobné sme počuli z dnešného evanjelia; máme to tento rok zobrazené aj na table v kostole z príležitosti Prvého sv. prijímania: Ježiš sa nespráva elitársky, vždy vníma tých, čo za ním prídu a nedovolí, aby odišli domov hladní. Odkaz pre nás, aby sme zvestovali Ježišovu smrť a konali na jeho pamiatku, potom nemôže znamenať len to, že vieme, kedy si v kostole kľaknúť, kedy stáť a kedy sa prežehnať... Ten odkaz znamená, aby sme sa našou modlitbou, naším stretnutím na sv. omši, zasväcovali do Ježišovho zmýšľania a konania až tak, že na nás bude vidieť tú Ježišovu smrť, teda obetavú lásku, ktorá sa nezľakne ani smrti, a preto je hodná vzkriesenia.
V niektorých našich cirkevných kruhoch sa v ostatnom čase zdôrazňuje adorácia, poklona pred Sv. Oltárnou. Keď som raz kriticky napísal, že klaňanie sa pred Sv. Oltárnou nesmie budiť dojem, že Ježiš vo sviatosti v kostole je prítomný akoby bez našej modlitby a nášho konania, dostalo sa mi obvinenia, že neuznávam trvalú Ježišovu prítomnosť vo Sviatosti Oltárnej. To je prekrúcanie mojich slov. Ja hovorím, že Ježišova sviatosť nejestvuje bez modlitby a konania cirkvi, bez našej modlitby a nášho konania. Ježišova sviatosť, hostia pozdvihovaná kňazom alebo uložená vo svätostánku, je ovocím sv. omše. S apoštolom Pavlom treba dodať, že omše, ktorou zvestujeme Pánovu smrť, teda omše, pri ktorej sa zasväcujeme do jeho obetavej lásky. Žiaľ, kto nechce pochopiť, zostane pri omši bez snahy o túto lásku, ale potom má vedieť, že sa pri tej omši rúha a koná nehodne, lebo koná proti zmyslu konania na Ježišovu pamiatku.
Spoznať, čo je správne, je pritom jednoduché. Ježiš nedovolil poslať ľudí preč hladných. Apoštol Pavol pokladal za škandál, ak šiel niekto z omše domov smutný a hladný. Naše omše a modlitby nesmieme oddeliť od uskutočňovania radostného priateľstva a obetavej lásky. Tam, kde by z nás po sv. omši nesálala radosť, priateľstvo a láska ako teplo z dobre rozohriateho kozuba, konali by sme proti zmyslu Ježišovej pamiatky! Dnes na konci sv. omše ponesiem cez kostol Sv. Oltárnu, kúsok chleba premenený v našej viere na telo Kristovo, aby som symbolicky požehnal našu obec. Keď potom pôjdeme domov, neodnášajme si len toto požehnanie, ale s ním aj Kristovu radosť, priateľstvo a lásku, aby sme naozaj mohli žiť jeho pamiatku.