Homília - 9. nedeľa cez rok (C)

Lk 7,1-10

29. 5. 2016, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Po tieto dni si viac ako inokedy kladieme otázku: Čo znamená konať na Ježišovu pamiatku? O konaní na Ježišovu pamiatku sme hovorili deťom, ktoré boli na Prvom sv. prijímaní. Toto konanie sme im priblížili aj tablom, ktoré máme umiestnené v kostole. Pripomína udalosť rozmnoženia chlebov, ktoré ľudia zažili, keď sa stretli s Ježišom. Konanie na Ježišovu pamiatku sme oslávili aj pred pár dňami, na sviatok Kristovho Tela a Krvi.

V evanjeliu dnešnej nedele sa priamo nehovorí o sv. prijímaní a konaní na Ježišovu pamiatku, ale zazneli tam slová, ktoré dôverne poznáme z modlitby, čo priamo predchádza sv. prijímaniu pri každej sv. omši: Pane, neunúvaj sa, lebo nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu... Ale povedz slovo a môj sluha ozdravie (Lk 7,6-7)! Ako sme sa z evanjelia dozvedeli, autorom tých slov bol stotník, teda dôstojník asi v hodnosti nášho kapitána. Ako dôstojník mal aj sluhu; kedysi sa takému vojenskému sluhovi vravelo pucák. Tento dôstojník si svojho pucáka (pravdepodobne to bol otrok) prekvapujúco veľmi vážil a strachoval sa o jeho zdravie. Išlo o vážnu chorobu, tak sa rozhodol obrátiť na Ježiša. Osobitne je zaujímavé, že Ježiša nevolá k sebe domov, ba ani sám nejde za ním, ale posiela židovských starších teda zodpovedné osoby za náboženský život v meste. Títo ľudia sa prihovorili za toho sluhu u Ježiša. Ježiš šiel s nimi, ale po ceste prišlo k ďalšiemu prerušeniu. Opäť neprišiel dôstojník sám, ale poslal priateľov, ktorí priniesli odkaz, že ten dôstojník sa necíti hoden prijať Ježiša vo svojom dome, ani sa necíti hoden s ním osobne stretnúť. Zato však verí, že Ježiš aj na diaľku môže jeho sluhu uzdraviť. Ako sme počuli z evanjelia, takýto postoj prekvapil aj Ježiša a toho dôstojníka ocenil slovami: Takú vieru som nenašiel ani v Izraeli.

O akej viere je tu reč? Iste o viere náboženskej, o viere v Boha, o viere v Boha, ktorý uzdravuje skrze Ježiša. Nás asi zaráža, prečo ten človek, ak bol taký veriaci, ostýchal sa stretnúť priamo s Ježišom, prečo sa nazýval nehodným. Ten dôstojník zjavne nebol Žid, bol vo vtedajšom židovskom chápaní pohan, nie kóšer, nečistý. On rešpektoval pohľad iných Židov na seba a nemienil ich uraziť. Vážil si Židov, ba pomohol zo svojho postavenia aj pri stavbe miestnej synagógy. Ale neprekračoval hranice a voči Ježišovi nehanbil sa označiť za nehodného. Predsa zmýšľal a správal sa tak, že Ježiš ho označil za viac veriaceho ako všetkých Židov. Ten človek mal moc a postavenie, ale nezneužíval to. Bol láskavý a obetavý aj voči svojmu pucákovi. Veril v modlitbu a Ježišovo slovo, fungujúce aj na diaľku. Veril v Boha, ktorý je milosrdným Otcom aj pre pohanov, hoci sú nehodní.

Všimnime si: Ten človek nepestoval viditeľné prejavy náboženskej viery, ako je chodenie do kostola, neodriekal známe modlitby a asi nezachovával náboženské (židovské) pravidlá. Ale mal vieru v uzdravujúceho Boha. Vedel rozpoznať, že tento Boh koná cez Ježiša. Vedel byť milosrdný a solidárny s inými – so Židmi, medzi ktorých nepatril, i so sluhom, ktorý nebol na jeho spoločenskej úrovni. Bol veriaci v tom hlbšom zmysle – mal vieru, ktorá ho ťahala dopredu k Bohu i ľuďom. Napriek tomu sa necítil byť hoden... Podľa Ježiša je však takáto viera viac ako viera Žida (alebo katolíka), ktorý síce zachováva všetky známe náboženské pravidlá, chodí do kostola a modlí sa známe modlitby, a práve preto cíti sa byť hoden.

Ešte aj po Ježišovej smrti a jeho zmŕtvychvstaní, ešte aj po obdarovaní Duchom Svätým riešili apoštoli otázku, kto je hoden. Istý čas im trvalo, kým sa nechali premôcť Duchom Svätým a kým pochopili Ježišovo konanie a sami ho začali naozaj praktizovať. Keď pochopili, prestali bazírovať na starých náboženských pravidlách, prestali žiadať od pokrstených pohanov, aby zachovávali židovské tradície a svedectvu uzdravujúcej lásky začali dávať prednosť pred zákonom. Vtedy zákony previedli do služby viery a prestali deliť ľudí na hodných a nehodných na základe pôvodu či morálky. A skromné slová pohana, že nie je hoden, stali sa svätými slovami modlitby, ktorou sa pripravujeme na sv. prijímanie.

Sväté prijímanie, ktorým máme prijať Ježiša na jeho pamiatku. Nie ako vec, ktorú uctievame, ale ako konanie, ktorým sa premieňame na Ježiša, aby sme sa priatelili s ľuďmi ako on, aby sme videli trápenia a potreby ľudí ako on, aby sme uzdravovali tento svet ako on. Sväté prijímanie nemôže byť pre nás naša „katolícka kóšer vec“, ktorej neveriaci nerozumejú. Ako som povedal pred týždňom na slávnosti prvého sv. prijímania detí, to sväté prijímanie ako sväté sa nakoniec spozná podľa toho, že dokážeme šíriť radosť a uzdravovať tak ako Ježiš. Len vtedy naozaj zistíme (ako ten pohanský stotník), že slovo, ktoré sme počuli, je naozaj Božie, a prijímanie, ktoré sme prijali, je naozaj sväté.


::::Autorské práva: Farnosť Bratislava - Devínska Nová Ves