1. Boží záhradník (kúsok príbehu jednej rastlinky)
„O semínko je třeba pečovat,“ povedal mi raz pred rokmi Tomáš Halík, ktorého prístup k ľuďom hľadajúcim vieru som dlho obdivovala. Semienko túžby, ktoré zasiala moja prastará mama, keď sa vyjadrila, že nemôže odísť, ak jej pravnučka zostane nepokrstená.
O svoj krstný list som sa začala zaujímať o niekoľko rokov neskôr, keď moja priateľka chcela, aby som sa stala krstnou mamou jej prvorodenému synovi. Prišla prvá červená karta: „Nemôžete, nemali ste svadbu v kostole!“
Život plynul ďalej, prinášal pekné i ťažké, malé i veľké výzvy a semienko sladko spalo. Občas ho pošteklili výborné knižky, rozhovory s blízkymi dušami a pozorovanie sveta. Najlepším budíčkom života je však Život sám. Semienko vyklíčilo a pýtalo sa na svetlo. Malá opatrná rastlinka potrebovala pocítiť, že sa môže pevne zakoreniť. Potrebovala oporu. A možno aj liek na trošku polámané listy.
Proste a dostanete, hľadajte a nájdete, klopte a bude Vám otvorené, hovorí Matúš. A tak som klopala. V prvých dverách boli najprísnejší: „No vy sa tak môžete vyspovedať až pred smrťou.“ Zľakla som sa. Chcem predsa žiť! V iných dverách povedali: „Keď budete mať pečiatku z biskupského úradu, potom príďte!“ a tiež: „Zoberte si katechizmus a podčiarknite si, čomu nerozumiete.“
Rok som sa neodvážila zaklopať nikde inde. Až potom ma život priviedol pred bráničku fary na Istrijskej 15. Pána Karola Moravčíka, ktorý mi otvoril, som poznala z rozprávaní blízkych ľudí. Už počas prvého rozhovoru moja rastlinka viery poskočila od radosti: tu som doma, tu môžem povedať všetko, čo chcem, pýtať sa, vyjadriť pochybnosti a nabrať nádej.
Potešilo ma, keď mi pán farár povedal, že takých, ako ja, má viac z celej Bratislavy a okolia a že sa môžem pridať k nim do skupiny. Stretávali sme sa takmer rok každý mesiac a dlho diskutovali. „Nemusíte vedieť všetko, ani ja neviem všetko,“ skromne hovoril a trpezlivo nás viedol v duchu Františkových slov: „Cirkev má byť ako poľná nemocnica. Keď prídu zranení, tiež ich hneď nevyšetrujeme, ako sa im to stalo, ale poskytneme im prvú pomoc.“ Dostali sme nielen prvú pomoc. Prostredníctvom neho sme dostali a dostávame rýdzosť a autenticitu živej viery bez prímesí falše, strachov a farizejstva. Viery, ktorá sa nezaoberá malichernosťami, ale vychádza z hĺbky Slova i poznania potrieb reálneho života ľudí v 21. storočí, ktorým poskytuje dobrú pôdu, živiny a svetlo, aby mohli rásť. Je Božím záhradníkom, ktorý nielen rozumie tomu, čo robí, ale svoje rastlinky má rád a dáva im celý svoj život, svoj čas.
V septembri to bude rok, čo sme prijali sviatosti. Moja malá rastlinka sa má v Devínskej „záhrade“ dobre. Snáď aj trošku podrástla. Veď každú nedeľu sa tam chodí napiť z čistého prameňa a nasýtiť nielen Slovom.
Ďakujem za to a veľmi si to vážim, pretože viem, že rásť v takejto rozkvitnutej „záhrade“ s takým starostlivým záhradníkom vôbec nie je samozrejmosťou.
2. Pomáhať riešiť a liečiť...
V Devínskej Novej Vsi bývam od roku 1997, od toho času sa počítam za členku farnosti. Som manželkou a matkou dvoch detí, ale zostala som aj dcérou mojich rodičov – a práve tento vzťah dcéry a rodičov sa stal v mojom živote problematickým. Karol Moravčík mi ho pomohol riešiť a liečiť. Moji rodičia nedokázali akceptovať moje usporiadanie životných vzťahov (hoci po formálnej stránke zodpovedali katolíckej viere). Kňaz ma povzbudzoval k pokoju, vytrvalej trpezlivosti, ale súčasne k zachovaniu si svojho teritória v rozhodovaní o sebe. Ukázalo sa to ako tá najsprávnejšia cesta, lebo vzťahy sa za mnohé roky znormalizovali do obojstranne akceptovateľnej roviny.
Karol Moravčík bol mojou inšpiráciou, aby som sa hlbšie a častejšie venovala čítaniu náboženskej literatúry, aby som sa zaujímala o život Cirkvi vo svete, aj v našej farnosti. Môžem smelo povedať, že vďaka jeho pôsobeniu v DNV moja viera dozrela a dospela.
V čase, keď som sa zoznámila s manželom, nebol veriaci, dalo by sa povedať, že postával na okraji viery. Stretnutia s naším kňazom, homílie i rozhovory viedli k manželovej príprave na prijatie sviatostí: sv. prijímania a birmovky. Dnes je naša rodina v spoločnom prežívaní viery oveľa ďalej ako pred 10 rokmi.
Nesmierne si cením prístup Karola Moravčíka k ľuďom, založený na vedomí, že všetci sme bratia. Spôsob, akým vedie farnosť, je kolegiálny, spolupracujúci, farské spoločenstvo je v tomto ponímaní partnerom, nie vykonávateľom...
3. Ozajstná viera nás robí šťastnejšími
Pochádzam z tradičnej kresťanskej rodiny a patrím k tej skupine ľudí, ktorí sa pre zlý kádrový posudok (navštevovanie hodín náboženskej výchovy) v čase totality nedostali na vysokú školu. Napriek tomu som na vieru nezanevrela, a keď som sa vydala aj môj muž sa stal praktizujúcim veriacim.
Moje deti sme prihlásili do cirkevnej základnej školy. Keď sa môj syn chystal pred niekoľkými rokmi na prvé sväté prijímanie, podmienkou prijatia tejto sviatosti bolo vykonanie písomného testu, aj keď sa deti na prijatie Ježiša pripravovali od 1. triedy. S úspešným zvládnutím testu mal môj syn problém a popravde, na niektoré otázky som nevedela odpovedať ani ja, ani moja mama, ba dokonca ani ľudia vyučujúci náboženstvo. Keďže syn prešiel ťažkým ochorením a túžil ísť na prvé sväté prijímanie, zašla som za naším pánom farárom do Devínskej Novej Vsi. Poznal môjho syna, lebo chodil od malička miništrovať a pravidelne sa zúčastňoval na svätých omšiach. Pán farár sa s ním porozprával, môj syn prijal prvé sväté prijímanie a bol šťastný. Bola som veľmi sklamaná, keď som videla, ako niektorí na cirkevnej škole učia malé deti strachu z viery, strachu z Božieho trestu. Viera nás má robiť šťastnejšími, zrelšími a slobodnejšími. Možno aj preto som bola z prístupu niektorých ľudí na už spomínanej cirkevnej škole taká sklamaná, lebo som niečo podobné zažila aj ja v detstve. Preto som si povedala, že svoje deti budem vychovávať inak, aby spoznali Božiu lásku.
Snažila som sa, aby viera bola pre nich povzbudením, oporou a hlavne istotou, že Boh netresce, ale miluje. A taktiež som sa ich snažila vychovať tak, aby boli vnímavé nielen na svoje problémy a potreby, ale aj na problémy a potreby iných ľudí okolo seba. Tomuto sme sa za tie roky spoločne naučili s naším pánom farárom.
Môj najstarší syn sa chystá so svojou snúbenicou vstúpiť do manželského stavu. Na sobáš sa boli prihlásiť v jednej bratislavskej farnosti, kde im prisľúbili, že im sviatosť udelia. Prípravu na sobáš si povinne “odchodili”, avšak tak, že, ako sami povedali, moc im to do života nedalo. Keďže budúca nevesta bola len pokrstená a túži prijať prvé sväté prijímanie, a už v spomínanej farnosti to videli ako problém, zašiel môj syn so svojou snúbenicou i s jej sestrou, ktorá tiež chce pristúpiť k prvému svätému prijímaniu, za pánom farárom Moravčíkom, ktorý ich prijal a začal pripravovať na prijatie sviatosti. Nesľúbil im, že budú do sobáša pripravení k prijatiu prvého sv. prijímania (a ani neboli), napriek tomu ich to neodradilo a pravidelne navštevujú stretnutia aj s inými kandidátmi. Rozhovory s naším pánom farárom sú pre nich niečím výnimočným. Takýmto kňazom, ktorí majú dar pritiahnuť do cirkvi mnohých mladých i starších hľadajúcich ľudí a vychovať kresťanov, ktorí budú budúcnosťou nielen pre cirkev, ale i pre celú spoločnosť, by mal byť poskytnutý čo najširší priestor na ich pôsobenie.
4. Krst mojej prvorodenej dcérky
Dnes sme mali krásny deň v kruhu rodiny, ktorý začal pekným obradom krstu našej prvorodenej dcéry u nás v kostole. Na krste sme boli spoločne tri rodiny, tri deti – jedno malinké, ktoré celý krst prespinkalo, naša Evička, ktorá krst prekričala, a ročný chlapček, ktorý krst „prerozprával“. O tom to ale je, deti sú také, aké sú, keď sú malinké nerozumejú, prečo majú byť v kostole ticho. Preto ma pred pár mesiacmi, akurát sme čakali našu malinkú, zaskočilo, keď kňaz na omši prečítal list, v ktorom sa polemizovalo o tom, či deti v kostole moc nevyrušujú a či by rodičia nemali posúdiť, či deti do kostola majú ísť alebo nie... (akosi mi to nesedelo s vetou, ktorú som tiež počul v kostole: „Nechajte maličkých prísť ku mne...“). Náš pán farár sa nad našou vykrikujúcou dcérkou nepohoršil, iba sa pousmial a utrúsil milú vtipnú poznámku. Na krste sme mohli spolu rodičia, starí rodičia a krstní rodičia naliať našej dcérke na hlavu svätenú vodu, čím sme sa aj my stali účastní krstu a neboli sme len „divákmi“.
Tiež sa pamätám, ako som sa od malička tešil na detské omše, kde sme hrali rôzne divadlá a interaktívne nám bolo vysvetlené Sväté písmo. Keď som bol malý, nie vždy som úplne rozumel slovám nášho pána farára, preto si dnes o to viac vážim, že na detských svätých omšiach sa prihovoril pár vetami k dospelým a k nám deťom sa potom prihovárali pani katechétky. Tiež si spomínam, ako sme chodili na omše do Weitovho lomu, síce si nepamätám na obsah kázní, ale živo si spomínam, že to boli vždy veľmi pekné výlety spojené so stretnutím viacerých rodín z farnosti, s ktorými sme sa priatelili.
Už nebývam v Devínskej Novej Vsi. Keď som sa rozhodol založiť si rodinu a požiadal som svoju terajšiu manželku o ruku, vedeli sme, že obrad chceme mať v kostole. Nie kvôli tomu, že je to pekné a romantické, ale preto, že obaja sme veriaci ľudia a do manželstva sme chceli vojsť spolu s Kristom. Naivne som si myslel, že keď ako aktívny kresťan mám takúto túžbu, mám aj právo a povinnosť mať obrad v kostole spojený s omšou. Kňaz na miestnej fare nám však na poslednú chvíľu povedal, že on už v deň našej svadby má prvé sväté prijímanie, a teda toho už má veľa, čiže nám sviatočnú omšu neodslúži, môžeme mať len obrad. Služobník Boží nám odmietol odslúžiť omšu, lebo už v ten deň jednu odslúžil... Myslím, že Boh nebol hrdý na svojho kňaza, ktorý nás odmietol. Ja som ale veriaci človek a moja viera sa neodráža od toho, akého „Božieho služobníka“ stretnem, ale od toho, v čo verím. Našťastie poznám nášho pána farára, na ktorého som sa mohol obrátiť aj v tejto situácii a vedel som, že bude ochotný kvôli nám prísť do inej farnosti a odslúžiť našu „svadobnú omšu“. Čo by však o Cirkvi povedal po tejto skúsenosti „človek váhajúci, hľadajúci“?
Náš pán farár naozaj prišiel. Prípravu na manželstvo sme však už pred tým absolvovali u kňaza, ktorý nám odmietol odslúžiť omšu. Na prípravách nás poučoval o 10 Božích prikázaniach, siedmich smrteľných hriechoch a hlavných pravdách kresťanstva. Naopak, s naším pánom farárom sme sa rozprávali o vzťahoch, o manželstve, o výchove detí, o dôvodoch rozpadávajúcich sa manželstiev... Myslím si, že je zjavné, ktorá príprava nám do života skutočne dala niečo hodnotné a praktické a na ktorej sme len “odrapkali” naučené frázy...
Náš pán farár mi dal veľa, dal veľa mojej rodine, v ktorej som vyrastal a povzbudil aj tú, ktorú som si spoločne s mojou manželkou založil. Je to človek, ktorý počúva ľudí, vedie ich k viere a modernému kresťanskému životu. Ovplyvnil môj život.
Dnes som s naším pánom farárom sedel u neho na fare. Nedebatovali sme o ničom svetobornom, bol som mu odniesť ochutnávku z pohostenia, ktoré sme mali na krste mojej dcérky. Nenechal som mu košík na sekretariáte, ale prišiel za nami a chvíľu sme sa rozprávali. Spomenul, že asi bude musieť ísť rozdávať Božiu lásku inde. Bol vyrovnaný s tým, akú ďalšiu misiu dostal, aj keď medzi riadkami som čítal, že to tak nemá byť...
Vychádzal som z fary a v myšlienkach som sa znovu vracal do minulosti, na prežité pekné detstvo v Devínskej a na pekné a podnetné spomienky na nášho pána farára... Dúfam že tí, ktorí rozhodujú o jeho ďalšom osude, myslia aj na nás – na obyčajných veriacich ľudí, ktorí tvoria základňu Cirkvi!
5. Ak sa dotkneš duše...
Začnem veľmi jednoduchým, ale hlbokým citátom: „Ak sa dotkneš duše, postaraj sa o ňu...“
Mohla by som spomenúť mnoho ľudí nielen z okruhu mojej rodiny a priateľov, ktorých náš pán farár Karol Moravčík svojím pôsobením tu v Devínskej Novej Vsi ovplyvnil. Ale to mi neprislúcha.
Pre mňa osobne je tento kňaz mostom k slobode... Prišla som sem žiť v 90-tych rokoch z dedinského prostredia, kde sa farníci cestou z nedeľnej kázne hrbili pod ťarchou svojej hriešnosti a namiesto milosrdného Otca videli v Bohu iba trestajúceho sudcu... Áno, aj to bola realita tých rokov.
Keďže verím, že všetky udalosti majú svoj význam, aby nás niekam posunuli, tak som onedlho pochopila, prečo sme odišli z prostredia, kde sme mali všetko zázemie a rodinu. Musela som odísť, aby som práve cez pána farára Moravčíka pochopila a našla Boha milujúceho, prijímajúceho, milosrdného a láskavého. Aby som našla „slobodu Božieho dieťaťa“, ktorú som – ani nevediac o tom – nemala. Ovplyvnilo to neskôr všetky aspekty môjho života – vzťahové, náboženské i pracovné. Určite som aj jeho pôsobením dnes iným človekom.
Znova sa vrátim k citátu vyššie. „Ak sa dotkneš duše, postaraj sa o ňu...“ Dobrý kňaz sa naozaj má dotýkať duše človeka, veď často je jediný, pred ktorým v spovednici otvoríme svoju dušu. Dotknúť sa a postarať sa...
Karol Moravčík sa dotýka tým, ako nás učí žiť evanjelium, svojimi kázňami, životnými postojmi, charakterom. Stará sa. Vždy som sa uňho stretla s ozajstným záujmom o môj problém a s konkrétnou pomocou. Nikdy to nezostalo iba v rovine teoretizovania.
Život vo farnosti s dobrým a vnímavým kňazom je ako život v harmonickej a fungujúcej rodine. Keď niektorý z jej členov chýba, rodina nie je úplná...
6. Dospelá ateistka?
Narodila som sa v 50. rokoch minulého storočia a vyrastala som v rodine s kresťanskými zásadami, avšak viera sa u nás (asi z politických dôvodov) nepraktizovala. Nevedela som, čo je to náboženstvo, viera, modlitba, a nezažila som ani spoločenstvo veriacich.
Ako dospelá som cítila, že mi chýba akýsi tretí rozmer môjho „ja“. Mala som síce k dispozícii kvalitnú kresťanskú literatúru, avšak niečo mi stále chýbalo. Dnes viem, že to boli ľudia, spoločenstvo. Navštívila som viacero kostolov, hľadala som, ale jazyk kňazov mi bol cudzí, vôbec som mu nerozumela. Bol plný archaizmov, ktoré akoby do tohto sveta nepatrili, a tak som nadobudla pocit, že som už natoľko dospelá, že táto cesta zostane pre mňa „zarúbaná“, ostanem dospelou ateistkou.
Medzičasom sa moje deti rozhodli v škole dať prednosť náboženstvu pred etikou. Súhlasila som, nechcela som im brániť vo výbere. Musela som im však sľúbiť, že budem s nimi chodiť v nedeľu do kostola. Kvôli nim to vydržím – hovorila som si.
A tak sme začali spolu s deťmi navštevovať nedeľné sväté omše u nás v Devínskej Novej Vsi. Svätá omša, no hlavne príhovor, ma dostali. Tejto reči som rozumela, bola totiž láskavá, pozývajúca a aplikovaná na súčasnosť. Príprava mojich detí na sväté prijímanie bola veľmi pekným spoločne prežitým časom. Po svojom svätom prijímaní prišla za mnou moja 10. ročná dcéra a povedala, že by si priala, aby som k svätému prijímaniu mohla pristupovať aj ja...
Tak som vyhľadala nášho pána farára, aj som sa trochu hanbila, že po 40-ke sa uchádzam o sv. prijímanie. Pán farár Moravčík ma ale bral vážne, dal mi typy na kvalitnú literatúru a možnosť stretávať sa so skupinou dospelých, ktorí boli síce podstatne mladší ako ja, a mohla som sa pripraviť na prijatie sviatosti. Po prvom svätom prijímaní som pokračovala v príprave na prijatie sviatosti birmovania. Ako 45. ročná som bola z vlastnej vôle a túžby na birmovke. Doteraz som naplnená vďačnosťou za prijatie, poznanie a ukázanie smeru mojej cesty...
Som členkou devínskonoveskej farnosti 20 rokov. Pán farár Moravčík nám stále má čo povedať. Jeho slová sú láskavé, pozývajúce, vysvetľujúce. Aj keď sa mi v živote kvôli zakolísaniam nie vždy darilo ako treba, pán farár mi pomohol znovu postaviť sa na nohy. Vždy nám hovorí, že sa nemáme viazať na kňaza, ale na Ježiša a dôverovať svojej viere a Cirkvi. Je to tak, ale z mojej skúsenosti viem, že tradície, ktoré sme spolu s ním a jeho zásluhou vybudovali („Začíname spolu Advent“, slávenie sviatku Sedembolestne Panny Márie vo Weitovom lome, Svetový deň modlitieb žien, koncerty či výstavy) sú jedinečné, ktoré by bez jeho prítomnosti jednoducho neexistovali a ani nebudú.
My veriaci v DNV sme dospelí ľudia žijúci v súčasnosti. Prajeme si vieru prežívať v každodenných situáciách života, nielen v kostole. Pastorácia v tomto duchu nás v tom posilňuje.
7. Žila som obyčajný život „formálneho kresťana“
Svoju mladosť som prežila v časoch totality, čo poznačilo aj môj život. Aj keď som bola vychovávaná v katolíckej rodine, v období štúdia učiteľského smeru, keď moja náboženská výchova nebola v súlade s vládnucou ideológiou, som prestala chodiť do kostola. Po štúdiách som sa vydala a narodili sa nám deti. Nemali sme ani cirkevný sobáš, ani deti neboli pokrstené. Žila som obyčajný život „formálneho“ kresťana. V roku 1988 som sa prisťahovala s manželom a dvoma malými deťmi do Devínskej Novej Vsi. Po revolúcii som veľa rozmýšľala nad svojím životom, stretla som mnoho ľudí, ktorí ma inšpirovali. Nazbierala som odvahu a vyhľadala som miestneho kňaza, pána farára Karola Moravčíka. Rozhovor s ním bol pre mňa darom. Povzbudil ma a posilnil na ďalšej ceste v mojom živote. Nasledoval cirkevný sobáš aj krst mojich detí. Pravidelne som začala chodiť do kostola a uvedomovala som si, ako mi svojím prístupom pomohol v hľadaní viery. Počúvala som jeho kázne so slzami v očiach, pretože som mala pocit, že sú o mne a pre mňa. Postupne som pochopila, že pán farár Moravčík sa snaží šíriť Božie slovo pravdivo, úprimne, nikdy nemoralizuje, ale inšpiruje. Je to človek, ktorý nás všetkých povzbudzuje v dnešnej dobe, ktorá nie je ľahká. Vážim si, čo všetko pre nás urobil, nielen pre farníkov, ale pre celú Devínsku. Pomohol opraviť kostol, upraviť kostolný kopec, navrhoval zväčšenie kostola, ale hlavne, stretával sa s ľuďmi, deťmi, mládežou, čím pomohol aj zblíženiu starousadlíkov a nových obyvateľov zo sídliska.
8. Nadobudnúť vieru v seba
Pred viac ako 25 rokmi som bola silne psychicky zranená a často som nevedela nájsť v živote správne rozhodnutia. Môj manžel vtedy vystúpil z Cirkvi a našiel útočište u Svedkov Jehovových. V rodine nastala napätá situácia a jeho veľké útoky na katolícku cirkev a jej pochybenia mali za následok, že náš syn, predtým veriaci katolík, prestúpil do cirkvi Adventistov siedmeho dňa.
Teraz, keď sa nad všetkým opätovne zamýšľam, som presvedčená, že môj anjel a Svätý Duch mi pomohli v mojich najťažších chvíľach, a to prostredníctvom Karola Moravčíka, ktorý mi svojím ľudským prístupom (nie frázami) postupne pomohol nájsť vnútornú silu a vyrovnanosť. Jeho hlboké a krásne myšlienky, ktoré rozvádza vo svojich homíliách a príhovoroch, ma utvrdili vo viere v milosrdného Boha, tiež som začala viac veriť aj sebe. Svoj život som postupne prehodnocovala a menila. Podstata mojej bezradnosti, ktorá ma roky ničila, už nie je dôvodom na zúfalstvo, ale snažím sa v každom človeku hľadať aj dobro a dávať svojmu okoliu najavo svoju náklonnosť.
Mám možnosť vidieť nášho pána farára v rôznych situáciách, kde dominuje jeho ľudský prístup, a to aj k ľuďom z iných farností, ktorí za ním veľmi často chodia, lebo inde sa stretávajú s nepochopením a odmietnutím. Svojimi skutkami a dobrou radou sa s nimi snaží nájsť spôsob na zmiernenie ich životných bôľov. Je to človek s obrovskou charizmou.
Veľmi si želám, aby takých kňazov mala naša Cirkev väčšinu, aby boli podporovaní cirkevnými hodnostármi a aby v nej našli podporu a porozumenie aj ubolení a stroskotaní ľudia. Tak isto si želám, aby nepribúdali zlomení a tápajúci ľudia, ktorých z dôvodu nesprávnych rozhodnutí cirkevných hodnostárov prestane Cirkev úplne zaujímať a začnú hľadať porozumenie v iných spoločenstvách alebo sektách.