Homília - 1. veľkonočná nedeľa

Sk 10, 34-43

12.4.2009, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Česká katolícka cirkev nedávno udelila vysoké vyznamenanie francúzskemu kňazovi menom Noël Choux. Tento kňaz je členom združenia Mission de France, ktoré sa snaží priniesť evanjelium najmä do prostredia celkom odcudzenému kresťanstvu. Preto kňazi tohto združenia pracujú v bežných zamestnaniach. Noël Choux tiež pracoval napr. na rôznych postoch v sieti hypermarketov Carrefour, a ako sám hovorí, naučil sa tam rozmýšľať marketingovo. Skúsenosti zo zamestnania mu pomáhajú, aby sa pri zvestovaní evanjelia zaujímal o to, čo potrebujú a hľadajú ľudia. Česká cirkev tohto francúzskeho kňaza vyznačila za jeho pôsobenie v médiách. Keď prišiel r. 1990 do Čiech, všimol si, že väčšina českých detí nemá žiadne povedomie o náboženstve – hodnoty ako bratstvo, pomoc blížnemu, solidarita či odpustenie si väčšina z nich vôbec nespájala s kresťanstvom. Kresťanstvo sa vnímalo ako vec minulosti, histórie. Preto Noël začal v médiách pracovať tak, že založil produkčnú spoločnosť a robil úspešné televízne večerníčky pre deti, teda nevyrábal žiadne „náboženské okienko“.

Dnes slávime najväčší kresťanský príbeh – udalosť Ježišovho zmŕtvychvstania. Na tento príbeh, aj keď je najväčší, vzťahuje sa to isté, čo na celé kresťanstvo v dnešnom svete. Ľudia tento príbeh vnímajú ako vec histórie a nerozumejú, čo by mohol mať spoločné s ich životom. O tom, čo by spoločné mohol mať, sa dozvedáme pri dnešnej bohoslužbe aj zo svedectva apoštola Petra. Peter spomína, že Ježiš Nazaretský sa stal známym v celej verejnosti ako ten, čo „kade chodil, dobre robil a uzdravoval všetkých posadnutých diablom“. Potom Peter spomína Ježišovu násilnú smrť a dosvedčuje, že Boh ho zo smrti vzkriesil. Ako vzkriesený dal sa spoznať len užšiemu okruhu ľudí. Peter sa hlási k týmto ľuďom a vyznáva, že pokladá za svoju povinnosť o Ježišovi svedčiť. Toto svedectvo spočíva v tom, že Ježiša predstavuje ako sudcu živých a mŕtvych, ako meradlo pre život a naše rozhodnutia, a ako toho, cez ktorého získavame odpustenie a oslobodenie.

Petrovo svedectvo nám môže znieť ako ďalšie náboženské rozprávanie – navyše z dávnej minulosti. Pozadie príbehu by nám však mohlo byť blízke. Vari netúžime aj my po tom, aby sme niekoho stretli, kto „kade chodí, dobre robí“? Vari aj v súčasnosti netúžime po tom, aby nás niekto uzdravil z posadnutosti zlým? Ak sme úprimní, aj dnes nič tak druhým nevyčítame, ako práve možnosť, že niekto je diablom posadnutý. Čo iné ako posadnutosť zlými úmyslami vyčítajú napr. médiá politikom a politici na oplátku médiám? Len uzdravovania je medzi nami málo. Až keď je veľmi zle, hľadáme nejakú orientáciu, nejaké meradlá toho, čo je správne. A vždy znova aspoň niektorí túžime po novom nadýchnutí, odpustení, oslobodení...

Osobne si myslím, že len vtedy, keď pozorne vnímame svoj život (a to verejný i súkromný), a keď si priznávame, čo nás hnevá a trápi, a súčasne sa pýtame na to, čo by nás mohlo z úpadku vytiahnuť, môžeme porozumieť jedinečnosti Ježišovho príbehu. Na rozdiel od iných (aj náboženských príbehov) sila Ježišovho príbehu nespočíva v prvom rade na dobrom poučení, na schopnosti obnovovať poriadok alebo výstižne analyzovať problémy. Ako píše teológ Hans Küng, na Ježišovi je neprehliadnuteľné, ako konal a hovoril na základe neobvyklej skúsenosti s Bohom, svojho spojenia s ním a bezprostrednosti pred ním. Ježiš v porovnaní s inými duchovnými osobnosťami žil v duchu neobvyklej slobody, pravdivosti a dobra. Na rozdiel od biblických prorokov sa ani neodvolával na Boha (že Boh niečo chce), ale stotožňoval sa s Božou vecou. Z tejto skúsenosti sa dá porozumieť na jednej strane nadšenie pre neho a na druhej strane odpor voči nemu (čo si to nárokuje!), a následne napriek krížu nový život v Bohu – zmŕtvychvstanie. Keď ako kresťania dnes oslavujeme toto zmŕtvychvstanie, menej sa potrebujeme starať o to, či ľudia uznávajú kresťanstvo, a viac o to, o čo sa staral Peter a prví apoštoli, keď dosvedčovali Ježiša ako toho, ktorý „kade chodil, dobre robil“ a ktorý cez kríž prešiel do nového života. Peter, Ján, Mária Magdaléna a ďalší Ježišovi učeníci pritom nemali iný dôkaz pre svoje svedectvo ako vlastnú ochotu pre tohto Ježiša riskovať. (Zaiste, riskuje aj blázon, ale blázon neponúka nič užitočné.)

Takže, má pravdu francúzsky kňaz Noël Choux: Kresťania sa majú správať marketingovo, nie však preto, aby sme niekoho obchodnícky dobehli, ale aby sme sa iným ľuďom priblížili a mohli im zvestovať oslobodenie v Ježišovi. Svedectvo o Ježišovi sa aj ku nám dostalo len vďaka takýmto riskujúcim svedkom. Pritom nezabúdame, že Ježiša nenosíme, ako sa nosia politickí vodcovia na plagátoch. Nie je to skúsenosť „plagátová“, ale osobná: V ňom máme život, vďaka nemu sme slobodní!


::::Autorské práva: Farnosť Bratislava - Devínska Nová Ves