Homília - 22. nedeľa cez rok (C)

Hebr 12,18-19.22-24a

28.8.2016, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Psychológovia odporúčajú počas dovolenky odpútať sa od bežných starostí, aby sa náš organizmus a naša psychika zregenerovali. Tak, na také niečo si asi musím ešte počkať! Počas tohoročnej dovolenky som si zo známych dôvodov vlastne ani neoddýchol. Veriacemu človeku sa odporúča možnosť, aby posilu hľadal aj v modlitbe, v kontakte s tajomstvom Boha i vlastného bytia. Ako a kde možno zažiť takú modlitbu, také ponorenie sa do Boha, aby nás to objalo, chlácholilo a nieslo ako osviežujúca čistá voda?

Autor Listu Hebrejom v úryvku, ktorý sa dnes číta pri bohoslužbách, píše o skúsenosti kresťanov z konca prvého storočia nášho letopočtu. Predpokladá, že jeho čitatelia dobre poznajú Starý zákon (mnohí z nich boli Židia), a tak skúsenosť kresťanov popisuje vymedzením sa voči Starému zákonu. Tam sa zaiste nenájdu len také skúsenosti s Bohom, ktoré by sa mohli označiť za hromobijúce, ale ak autor spomína oheň, čierňavu, búrku či zvuk poľnice (volajúcej do boja), myslí na viaceré svedectvá z tradície Starého zákona. Stačí pripomenúť rozprávania o hrôze potopy, Sodome a Gomore, egyptských ranách, bojoch Izraelitov s Kanaánčanmi či pozabíjaní Baálových kňazov Eliášom. Pre Mojžiša bývali jeho stretnutia s Bohom (modlitby) také strašné, že si zakrýval tvár, aby nezhorel, a ľudia, ktorí čakali na jeho návrat z vrchu, na ktorom sa modlil, počuli také hromy, že prosili, aby k nim Boh viac nehovoril. V riadkoch, ktoré sú vynechané z dnešného čítania, sa doslova píše: Nemohli uniesť príkaz: Ak sa čo i len zviera dotkne vrchu, bude ukameňované. Tiež, že Mojžiš povedal: Zľakol som sa a trasiem sa (Hebr 12,20-21).

Oproti týmto skúsenostiam s Bohom autor Listu Hebrejom píše, že kresťania majú inú skúsenosť. Táto skúsenosť nie je hromobijúca. Ide o priblíženie sa k spoločenstvu s Bohom. Sme s ním doma ako vo svojom meste a sú tam s nami aj anjeli a svätí ľudia. Boh, ktorého takto poznávame, je naším sudcom. Ale súdi nás skrze Ježiša ako prostredníka novej zmluvy, nového usporiadania vzťahov medzi nami a Bohom. Preto nemáme strach.

Mesto bolo už v antike symbolom síce problémového, ale plnohodnotného, dynamického spoločenstva. Nebola to náhoda, že kresťanstvo sa spočiatku šírilo najmä v mestách. Naše slovo pohan pochádza z latinského paganus čiže vidiečan. Človek z mesta nechodil natoľko v zabehaných koľajach ako ľudia na vidieku, a tak bol náklonnejší prijať evanjelium. Toto evanjelium sa však ani vtedy nemohlo ponúkať ako učenie, ako nejaká nová filozofická škola, ale muselo sa prezentovať (a len tak sa mohlo šíriť) ako radostná životná prax. Autor Listu Hebrejom vlastne píše, že kresťanom sa niekto stal preto, lebo zažil nové mesto, novú civilizáciu, nový Jeruzalem. Byť občanom mesta či samotnej rímskej ríše nešlo len tak. Ale kresťania dokázali utvárať vzťahy, ktoré ponúkli alternatívne zhodnotenie človeka, alternatívnu civilizáciu. Pohanský rímsky svet poznal zmluvu, teda poriadok založený na rímskom práve a na kulte rímskych bohov. Rím bol v istom zmysle tolerantný: Môžeš uctievať svojich bohov, ale musíš si uctiť aj tých našich, vrátane rímskeho cisára. Kresťania na toto neboli ochotní pristúpiť. Odmietali dávať božskú úctu cisárovi len preto, aby si zaistili pokoj. Mali vlastnú skúsenosť: Ježiša vnímali ako svojho alternatívneho cisára, Kýrios, Pána sveta. Jeho prijali za toho, ktorý vysvetľuje ich život a dáva mu legitimitu – oprávnenosť i hodnotu. Rímsky cisár ponúkal zaradenie sa, Ježiš však ponúkal blízkosť a osobný vzťah. Rozdiel bol asi taký, ako keď je niekto šťastný, že dostal v nejakom systéme funkciu (napr. vo firme, v štátnom úrade či cirkvi), a niekto iný je šťastný preto, lebo skúsil, že je pochopený, prijatý a milovaný.

Nepodceňujeme význam existencie systému firmy či štátu, ale prednosť dávame vzťahom, v ktorých sme prijatí ako doma. Skúsenosť kresťanov je, že nie sme doma ani v cirkvi ako v inštitúcii, ale prostredníctvom cirkvi máme byť v spoločenstve s Bohom a s dobrými ľuďmi; sme doma v Bohu, v jeho a našej láske. Táto láska a toto zakotvenie v Bohu však zasa musí mať celkom reálne vyjadrenie, aby bola poznateľná a overiteľná.

Pred ostatnou pápežskou voľbou, v ktorej bol zvolený za pápeža Jorge Bergoglio, náš František, videl som dokumentárny film, v ktorom ukázali jedného z horúcich kandidátov na pápeža, kardinála Óscara Rodrigueza Maradiagu z Hondurasu. Vo filme ho bolo vidieť, ako kráča na demonštrácii (a hrozí päsťou) spolu robotníkmi, ktorí protestovali proti nejakej severoamerickej firme, ktorá ich okrádala. Povedal som si: Toto je náš človek, ktorý by sa mal stať pápežom. Dnes je hlavným poradcom Františka.

To je vlastne skúsenosť Listu Hebrejom, skúsenosť prvotného kresťanstva. Tá naša nemôže byť iná. Patríme k nespočítateľným anjelom a duchom spravodlivých a kráčame životom s ľuďmi celého sveta, vďaka ktorým sa dá skúsiť, čomu a komu veriť a za čo bojovať.


::::Autorské práva: Farnosť Bratislava - Devínska Nová Ves