1. Žiť ekuménu v rodine
V 90. rokoch minulého storočia som sa ocitla v Devínskej Novej Vsi v spoločnosti úžasných kresťanských rodín, a hoci som pokrstená evanjelička a. v., začala som tu chodiť do kostola. Vždy som sa tu cítila vítaná a milovaná. V kázňach pána farára Karola Moravčíka som našla radosť z viery, slobodu a lásku, dozvedela som sa veľa o dielach kresťanských filozofov a o zmysle života v duchu evanjelia. Ako evanjelička chodím do cirkevného zboru v Dúbravke, ale teším sa zo spoločenstva veriacich aj vo farnosti v Devínskej.
Vďaka pánovi farárovi Karolovi Moravčíkovi sa moje dve dcéry stali platnými členkami katolíckej cirkvi, ako deväťročné ich pokrstil. Neskôr boli u neho na prvom svätom prijímaní a v kostole v Devínskej obidve prijali aj sviatosť birmovania. A to všetko napriek tomu, že ja som luteránka, môj manžel je nepokrstený. Svojím prístupom nás pán farár neodradil, práve naopak, povzbudil nás a pomohol nájsť cestu, ako žiť ekuménu v jednej rodine.
2. Takto to vidím ja...
...mám 65 rokov a dospel som do štádia, keď už mám rád všetkých. Aj toho zlodeja, ktorý vyrúbal polovicu lesa a ktorého som pri prechádzke so psíkom náhodne odfotografoval.
Pôsobenie cirkvi som spoznával spolu so starým otcom. Tomu som počas omše vyhľadával čísla piesní, ktoré sa spievali. Príkladom mi boli aj rodičia. Otec 40 rokov hrával v malom kostolíku na Záhorí.
Ako školák som zažil pána farára, ktorý pravidelne prerušil nedeľnú kázeň a „vypohlavkoval“ chalanov, ktorí sa vpredu bavili.
Zažil som pána farára, ktorý bol milovníkom hudby a krásne hral na organe.
Zažil som pána farára, ktorý hovoril tak, že som mu rozumel, a slová, ktorými sa s nami po svätej omši lúčil, mi rezonovali v ušiach celý týždeň.
Zažil som aj pána farára, ktorý skúšal miništrantov v sakristii z náboženstva, za čo si vyslúžil pomenovanie „detektív“.
Ako vysokoškolák som v Blumentáli zažil pána farára, na ktorého sväté omše sme chodili i napriek tomu, že sme nestíhali večeru na internáte. Až neskôr som sa dozvedel, že tam bol prijatý len za kostolníka...
Zažil som konšpiratívne príchody do bytov, kde sme mali stretnutia, a plán „B“, ak nás budú vypočúvať.
Zažil som zapáleného kaplána, ktorý je dnes biskupom na Ukrajine. Vytvoril tiež spoločenstvo, z ktorého mám dodnes vzácne priateľstvá.
Zažil som pána farára, ktorý v každej kázni opakoval: „Keď Boh s nami, kto proti nám.“ Keď to vzadu v kostole už niekto nevydržal a pomenoval jeho stav pravým menom, tak farár kričal, aby mu ľudia povedali, kto sa to ozýva.
Zažil som pána farára, ktorý tým, ktorí prejavili dobrú vôľu, vždy podáva pomocnú ruku. V Devínskej Novej Vsi otvoril okná rímskokatolíckej cirkvi dokorán, aby sme sa nadýchli čerstvého vzduchu. Svojimi príhovormi dokáže osloviť deti zo základnej školy, robotníkov z Volkswagenu a rovnako aj ľudí s akademickými titulmi.
3. Nezlomená palica
Mal som kedysi osobného priateľa kňaza, ktorý bol aj priateľom mojej rodiny. V ťažkej chvíli mi povedal: "Lámem nad tebou palicu, tebe sa nedá pomôcť."
Karol Moravčík je náš farár a tiež náš priateľ. V strastiplnom období môjho života neváhal venovať svoj voľný čas a námahu, aby mi pomohol tak, ako nikto doteraz. Môžem smelo vyhlásiť, že ma priviedol späť ku Kristovi a k Evanjeliu.
Karol Moravčík je vzorom pastoračného pôsobenia predstaviteľa cirkvi v jemu zverenej farnosti.
4. Radosť z kostola
Do Devínskej som sa prisťahoval pred desiatimi rokmi. Viac ako päťdesiat rokov som prežil na východe Slovenska. V Bratislave ma milo prekvapili krásy prírody, dobré vzťahy na pracovisku a veľmi inteligentní kňazi. Hlavne v Ružinove a v Devínskej. Na návštevy kostola som sa začal tešiť, ako sa zvykne človek tešiť zo stretnutia s niekým blízkym. Dôvodom boli – a verím, že ešte budú – myšlienky, postoje a aktuálnosť nášho pána farára. Želám mu pevné zdravie a šťastné vyriešenie jeho súčasnej zložitej situácie, aby čo najdlhšie prinášal radosť.
5. Nový domov
Môj klíčiaci duchovný život veľmi negatívne poznačilo viacero faktorov – kňaz v mojej rodnej obci a neskôr zasa iný kňaz, ktorí sa doslova vysmievali, že sa my postihnutí nevieme spovedať.
Rodina okrem mamičky (ktorá však bola pod vplyvom ostatnej rodiny) ma neprijala, stala som sa vydedencom. Všetci sa za mňa hanbili, akoby som mohla za to, že som sa narodila s postihnutím. Mohol za to opitý lekár pri pôrode.
Takáto doráňaná som niekoľko rokov po maturite prichádzala do Devínskej pomáhať iným postihnutým, najprv na týždeň, dva v mesiaci, a po náhlom odchode mamičky som tu zakotvila natrvalo, pretože brat so švagrinou ma obrali o dedičstvo (polovicu domu). Nikto ma nechcel, začali mi tajne vybavovať miesto v domove dôchodcov blízko nášho domu. Pán mi však poslal náhradnú mamu, ktorá sa o mňa doteraz stará. Tu v Devínskej som našla svoj domov, cítim sa užitočná a prijatá. Postupne som sa vypracovala na samostatnú účtovníčku a začala som sa veľmi, veľmi pomaličky meniť.
V našom kostole som od nášho pána farára počúvala o láske, porozumení a o tom, ako nepremárniť svoj život. Takto podávané myšlienky evanjelia som od iných kňazov nikdy nepočula. Ku kázňam nášho pána farára sa rada vraciam ešte aj v týždni. Svojimi príhovormi podstatne prispel k vybudovaniu môjho nového vzťahu k Bohu, a to k milosrdnému Bohu. Kňazi, ktorých som stretávala pred ním, hovorili o prísnom Sudcovi, ktorého sa treba báť.
Mám aj rečový handicap, takže mám veľký problém s niekým prehovoriť. Prejavuje sa to aj pri sviatosti zmierenia, lebo mi kňazi nerozumejú. Tam nie je možný tlmočník. Aj keď sa neviem spovedať, láskavé prijatie nášho pána farára pri príchode a odchode zo spovednice a jeho povzbudenia ma vždy potešili a budú mi chýbať. Vždy odchádzam zo spovede s vedomím, že Ježišova láska sa šíri mojím srdcom. Cítim, že cez neho ma prijíma sám Ježiš. Ako rada by som i naďalej chodila k nemu na spoveď...
Napísala som list p. arcibiskupovi a spomenula som v ňom, že pochopiť obyčajného človeka a prejaviť Ježišovu lásku nevie každý kňaz. Karol Moravčík túto empatiu má. Ďakujem, pán farár, za všetko, čo som cez Vás dostala.