Asi 20 rokov po skončení II. svetovej vojny našli v džungli na ostrove v Tichom oceáne japonského vojaka, ktorý chcel stále bojovať za svoju vlasť. Jeho veliteľ mu v lete roku 1945 dal strážiť nejakú pozíciu, správa o kapitulácii sa k nemu nedostala, ostatní na vojaka zabudli, a keď ho po tých 20 rokoch našli a on chcel ďalej bojovať, stal sa terčom vtipov na celom svete. Jeden český kňaz nedávno napísal, že v cirkvi sme často posúvaní do podobnej pozície. Vychovali nás k tomu, aby sme boli verní, aby sme bojovali a nevzdávali sa, a tak niektorí chcú bojovať aj vtedy, keď už náš nepriateľ nejestvuje alebo sa nachádza celkom inde, ako sa nazdávame.
Prvý list apoštola Pavla Timotejovi končí napomenutím k boju. Má ísť o dobrý boj viery. Apoštol prikazuje Timotejovi, aby zachoval prikázanie. V niektorých prekladoch sa píše zrozumiteľnejšie, že má zachovať poverenie. Ešte predtým sú vymenované vlastnosti, o ktoré treba bojovať. Autor listu ich uvádza v pároch. Bojovať treba o spravodlivosť a nábožnosť, o vieru a lásku, o trpezlivosť a miernosť. Pri ostatných dvoch čnostiach sú v niektorom preklade použité opäť vhodnejšie výrazy: nezlomnosť a nežnosť. Výzva k boju v závere listu pôsobí naozaj ako poverenie od veliteľskej autority. Tou autoritou mohol byť Pavol a vojakom mohol byť Timotej, prípadne celá komunita veriacich v Efeze. O aký boj však malo ísť? A o aký boj má ísť dnes, tu, v Bratislave a Devínskej Novej Vsi?
Možno sa niekto prekvapí, ani vtedy v Efeze, vo veľkom meste na pobreží Malej Ázie, nemalo ísť o boj s politickou mocou, ktorá občas kruto prenasledovala kresťanov. Omnoho viac šlo o duchovné témy, ktorých podcenenie či prekrútenie mohlo viesť k vyprázdneniu viery a zbytočnosti cirkvi. Apoštoli a ich prví nástupcovia nevideli nepriateľa, proti ktorému treba bojovať, predovšetkým vonku, ale skôr vo vnútri cirkvi. Z prvej vety dnešného úryvku z Listu Timotejovi (1 Tim 6,11 ) bola vynechaná vsuvka, ktorá znie: ty však utekaj pred týmito vecami... Vynechala sa azda preto, lebo by sa muselo potom čítať aj to, čo sa v texte nachádza predtým a čo vysvetľuje, pred čím má cirkev utekať či proti čomu bojovať. Oplatí sa to prečítať: Koreňom všetkého zla je láska k peniazom, do čoho niektorí upadli, a tak zblúdili od viery a spôsobili si mnoho bolestí (1 Tim 6,10). Aj napomenutia v predchádzajúcich kapitolách listu sú celkom praktické: Na začiatku 4. kapitoly autor píše, aby sa kresťania chránili falošných učiteľov, ktorí bránia vstupovať do manželstva a zakazujú jesť niektoré jedlá. V 3. až 5. kapitole sú napísané viaceré praktické pripomienky o biskupoch a diakonoch, tiež o vdovách a ďalších skupinách, z čoho sa dá vyrozumieť, že jednotlivé skupiny v cirkvi sa chápali aj ako predstavitelia rôznych služieb spoločenstvu a hlásaniu evanjelia.
Pomýlené duchovné predstavy zakladajú pomýlené konanie. Z napomenutí v liste poznávame, čo pokladali v tej dobe za falošné učenie. Boli to najmä navádzania na návrat k životu podľa židovského zákona, a potom pokušenie tzv. gnózy, namysleného učenia, ktoré podceňovalo ľudské telo a viedlo k rôznym duchovným úletom mimo reálneho života. Boj viery mal smerovať proti týmto pokušeniam. Aby sa kresťania nevrátili pod formálnosť zákona a neuleteli do duchovného pseudointelektuálneho snívania. Preto sa dôraz kládol na pravú nábožnosť a sociálnu službu.
Ak použijeme príklad z dnešného evanjelia o boháčovi a Lazárovi, môžeme povedať, že pravá nábožnosť sa aj dnes overuje tým, že vidíme chudobných a na nás odkázaných: naše malé deti, našich starkých, našich nezamestnaných, našich chorých, tiež našich hriešnikov, ktorí si pobabrali život, a mnohých ďalších. O pápežovi Františkovi jestvuje mnoho kníh; mám o ňom aj dve malé knižky zostavené ako obrázkové karikatúry. Na jednom obrázku sedí František pri stole s s rôznymi ľuďmi, na stole je jedlo a pitie. Ľudia, s ktorými sedí, nevyzerajú veľmi „na úrovni“. Z kostola vychádza kňaz, ťahá Františka za rukáv a ukazuje na hodinky, že treba začať omšu. František mu odpovedá: Už som začal! Na inom obrázku je podobná situácia: František sa baví s obyčajnými ľuďmi, nad ním na obláčku sa vznášajú biskupi a kňazi. Volá na nich: Poďte dolu, nebojte sa, nemáme nákazlivú chorobu!
Jeden teológ raz pekne povedal: Skutočne nábožný človek sa ponorí do Boha ako do hlbokého mora, aby sa potom vynoril pri človeku, ktorý ho potrebuje. Kto sa norí do modlitby, ale nevynorí sa pri človeku, ten nech nehovorí, že sa modlí. Modlitba sa overuje bojom za spravodlivosť a spravodlivosť je garantovaná nábožnosťou. A osobitný pozor na lásku k peniazom! Tak by sa dal zhrnúť odkaz prvotnej cirkvi v bohatom meste Efeze. Ten odkaz nech pomôže aj nám zorientovať sa dnes, tu doma, v našej cirkvi, v našej v Bratislave.