Homília - 12. nedeľa cez rok (B)

Mk 4, 35-41

21.6.2009, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Pri čítaní dnešného úryvku z evanjelia si starší ľudia možno spomenú na dávne časy, keď bolo na Slovensku zvykom, že v jarnom období sa chodievalo s procesiou do polí; polia sa požehnali a ľudia poprosili Pána Boha o dobrú úrodu. (V Dev. N. Vsi sa chodievalo ku kaplnke sv. Marka za cintorínom.) O pár rokov neskôr ľudia skôr verili technickým možnostiam na ovplyvnenie prírody. To boli časy, keď niektorí komunisti hrdo vyhlasovali, že „rozkážu vetru a dažďu“. V súčasnosti už asi veľmi nespájame pôsobenie Pána Boha s počasím, ale stali sme sa nedôverčiví aj voči ľudským zásahom do prírody.

Sv. Písmo spomína na mnohých miestach zvláštne udalosti, ktoré sa udiali z Božej moci uprostred prírody. Všeobecne sa týmto dejom hovorí zázraky. Evanjelia takéto zázraky často pripisujú Ježišovi. Na prvé počutie patrí medzi najzvláštnejšie zázračné príbehy o Ježišovi utíšenie búrky na Galilejskom jazere. V protiklade k strachu skúsených rybárov vyniká Ježišov pokoj a autorita jeho slova, ktorým utišuje vietor a more. Kľúč k pochopeniu príbehu nájdeme v tých vyjadreniach evanjeliového textu, kde sa hovorí o viere.

Na akú vieru Ježiš myslí, keď sa s výčitkou obracia na svojich učeníkov, že vieru nemajú? Zjavne sa tu myslí viera v neho samého a v jeho poslanie od Boha. Spomeňme si na spochybňovanie Ježiša, ako o tom čítame v 3. kapitole Markovho evanjelia a na Ježišovu odpoveď v podobenstvách, ktorou vysvetľoval slabé začiatky Božieho kráľovstva. Udalosť s utíšením búrky na jazere môžeme považovať za pokračovanie vo vysvetľovaní, kým Ježiš je a ako sa prejavuje moc Božieho pôsobenia v ňom. Pritom treba povedať, že ani Ježišove podobenstvá, ani Ježišove skutky (zázraky) neboli každému zrozumiteľné. Mnohí ľudia si podnes naivne predstavujú, že keď Ježiš niečo múdre povedal alebo mimoriadne urobil, tak ľudia v neho okamžite uverili. Ale Ježišove reči boli obrazmi, ktoré si vyžadovali určité pred-porozumenie a podobne mnohé Ježišove skutky boli obrazmi, ktoré si toto pred-porozumenie vyžadovali. Inak zostali nezrozumiteľné. Čo môže tvoriť toto pred-porozumenie? Nepomýlime sa, ak povieme: Viera. Viera však ani u veriaceho človeka nie je rovnaká. Ako nám Ježiš naznačil obrazom o malých zrnkách, viera je niekedy len taká začínajúca, klíčiaca, a inokedy je veľmi mocná a jasná. Prejavom začínajúcej viery sú napr. otázky. Najskôr sú to otázky o živote ako takom: O čo v živote ide? (Naozaj len o užitie a prežitie?) Neskôr sú to otázky o tom, čo si vybrať, čo si uctiť, čomu dať prednosť... (Filozof J. Sokol hovorieva: Náboženstvo na rozdiel od filozofie začína tam, kde prechádzame od otázok k úcte.) A ešte neskôr môže ísť o otázku, cez koho si najlepšie zodpoviem svoje najdôležitejšie otázky. Kresťanstvo je náboženstvo tých, čo uverili, že najlepšie si svoje otázky zodpovieme (a aj prakticky vyriešime) cez Ježiša ako Krista, ako zjavenú, skúsenú Božiu moc a lásku. Otázka Ježišových učeníkov na lodi: „Kto je to, že ho vietor i more poslúchajú?“, je prejavom začínajúcej viery. Viery ako malé zrnko. Odpoveď Šimona Petra, ako ju poznáme z Jánovho evanjelia, je zasa prejavom dozrievajúcej, vyskúšanej viery: „Pane, ty vieš všetko, ty vieš, že ťa milujem.“ (Jn 21,17)

Kde nebola žiadna viera, a to ani vo forme otázok – tak tam sa v evanjeliu píše, že Ježiš nemohol urobiť žiaden zázrak. Nemohol, lebo zázrak nie je udalosť vytrhnutá z prírody, ale udalosť zrodená zo záujmu počuť Boha, mať s ním vzťah, mať na neho otázky a dočkať sa odpovedí. Nepokladám za najvhodnejšie čakať na priame zásahy Boha do počasia a prírody. Ale určite pokladám za dôležité modliť sa, aby som v zlom počasí nestrácal náladu a počas búrky nemal strach. Určite pokladám za dôležité pýtať sa a klásť otázky Bohu, Ježišovi i sebe: Ako ďalej so životom, ako ďalej so svetom; ako žiť tak, aby sme Božie meno nezhanobili, prírodu nezničili a vlastný život nestratili. Mám skúsenosť, že keď sa poctivo pýtam, Boh nenechá moje otázky bez svojich odpovedí.

Verzia pre mládež:

Moji mladí spolupracovníci mi ako inšpiráciu na nedeľný príhovor k sv. omši pre mládež priniesli ďalšiu knihu. Je to krátky pohľad na život Márie Goretti (Fabrizio Contessa, Sv. M. Goretti, Bratislava, Lúč 2002. ). Mária (Marietta) zomrela veľmi mladá, nemala ani 12 rokov. Cirkev ju asi o 50 rokov vyhlásila za svätú; prečo môže byť toto dievča pre nás zaujímavé?

Marietta zomrela 6. júla 1902 ako obeť násilníka, ktorý ju chcel znásilniť. Stačí tragédia na svätosť? Na rozdiel od Piera Giorgia Frassatiho ( o ktorom sme si hovorili pred 2 mesiacmi) Mária pochádzala z najjednoduchších sociálnych pomerov. Veru, nechceli by sme žiť ako jej rodina – v ťažkej sluhovskej práci na poli, bez možnosti sa dostať k vzdelaniu. Určitú dávku „lepšieho sveta“ neprinášala do takýchto pomerov ani vidina majetku, ani vzdelania, ba ani obrazy z televízie, ktorá dnes „utešuje“ ľudí v panelákoch i rómskych osadách. Ak bolo v živote Márie nejaké svetlo, nejaký sen, tak len cez náboženstvo, vieru. Netreba to podceňovať, ako to podceňujú niektorí ľudia, čo sa uškŕňajú nad jednoduchšími ľuďmi chodiacimi do kostola. V istom zmysle všetci mladí ľudia sú jednoduchí a chudobní. Dorastajúca mládež totiž žije z príjmov svojich rodičov, žije bez veľkých skúseností, preto často aj v naivite i neistote nad sebou samým. Prirodzene sa mladý človek chytá niečoho, na čo má dosah. To, čoho sa chytíme, môže byť partia kamarátov (lepšia alebo horšia), ale môžeme sa chytiť aj niečoho len prírodného – radosť z vlastného tela, z tela iného, z jedla, pitia, tiež fajčenia a podobných zážitkov. Ale môžeme sa chytiť aj takpovediac filozofickej otázky: Čo so životom?

Dnešné evanjelium spomínalo utíšenie búrky na Galilejskom jazere. Ježiš po utíšení búrky vyčítal svojim priateľom slabú vieru. Vierou myslel vieru v neho samého, v jeho poslanie od Boha. Viera však ani u veriaceho človeka nie je rovnaká. Ako nám Ježiš naznačil obrazom o malých zrnkách, viera je niekedy len taká maličká ako klíčok, inokedy je však mocná ako veľký strom. A práve prejavom začínajúcej viery sú otázky. Najskôr sú to otázky o živote ako takom: Naozaj ide v živote len o užitie a prežitie? Neskôr prídu otázky o tom, čo si vybrať, čo si uctiť, čomu dať prednosť... (Filozof J. Sokol: Náboženstvo na rozdiel od filozofie začína tam, kde prechádzame od otázok k úcte.) A ešte neskôr môže ísť o otázku, cez koho si najlepšie zodpoviem svoje najdôležitejšie otázky. Kresťanstvo je náboženstvo tých, čo uverili, že najlepšie si svoje otázky zodpovieme (a aj prakticky vyriešime) cez Ježiša ako Krista, ako zjavenú, skúsenú Božiu moc a lásku.

Ani v časoch, keď žila Mária Goretti, neviedla ťažká práca (kedysi fyzicky, dnes častejšie psychicky) až tak často do kostola. A neviedla často ani k múdrym otázkam. Marietta však bola výnimkou. Napriek primitívnym podmienkam, v ktorých žila, a detským rokom, mala v sebe mimoriadny zmysel pre modlitbu, túžbu po sv. prijímaní, po smrti otca i zodpovednosť za živobytie rodiny, a mala aj sebaúctu, hrdosť. Ani náhodou sa nesprávala ako mnohé dnešné dievčatá, ktoré sa idú pominúť od sebaľútosti, že ešte „neboli s chlapcom“. V južných krajinách, a navyše pri ťažkej práci, dievčatá dospievajú skôr ako u nás. Starší mládenec od susedov menom Alexander si začal Mariettu všímať a chcel sa s ňou sexuálne zabaviť. Keď nepochodil, stratil sebakontrolu a dobodal ju na smrť. Trápny príbeh, dnes by bol vhodný na prvú stranu do „Nového času“, ak by tu nebolo niekoľko vzácnych okolností. Tieto okolnosti pred niekoľkými rokmi pomenoval teológ Joseph Ratzinger (dnešný pápež) takto: „Niekto môže byť stále činný v rôznych cirkevných spolkoch a napriek tomu nemusí byť kresťanom. A iný (ako napr. Mária Goretti) žije jednoducho z Božieho slova, zo sviatostí a miluje.“ Marietta Goretti zomrela preto, lebo napriek ťažkým podmienkam žila z Božieho slova, zo sviatostí a milovala. Milovala ťažkou prácou už v detstve, aby pomohla rodičom a súrodencom, milovala Boha tým, ako sa vedela nadchnúť pre všetko, čo súviselo s Ježišovým evanjeliom, a milovala aj tým, ako pred smrťou odpustila svojmu vrahovi. Že jej vrah Alexander po rokoch veľa pochopil a robil pokánie, a že dokonca zomrel ako laický člen kláštora kapucínov, je vlastne námet na ďalšiu knihu o tom, ako je pravdou, že láska víťazí nad hlúposťou a nenávisťou.

Príbeh Márie Goretti sa niekedy dáva do protikladu k tzv. presexualizácii dnešných čias. Čo je však podstatou tejto presexualizácie? Nie to, že zdraví ľudia sú sexuálne vnímaví, ale to, že telo, telesnosť sa stáva prostriedkom na únik z reálneho života. Aj na únik pred dôležitými otázkami. Mária Goretti sa nebála sexuality, ale hlúposti, násilia a falošnosti. Napriek detskému veku mala zvládnuté základné otázky (o čo ide, čo má v živote prednosť, čomu veriť) a napriek mnohým prekážkam si aj našla mnohé odpovede u Ježiša. Prajem nám všetkým, starším i mladším, aby sme si tiež položili podobné otázky a v spolupráci s Ježišom sme si ich aj zodpovedali.


::::Autorské práva: Farnosť Bratislava - Devínska Nová Ves