Naša farnosť vlastní nezastavané pozemky pri OD Jednoty. Preto občas prídu za mnou ľudia, ktorí majú záujem o ich krátkodobý prenájom. Aj pred pár dňami prišli takí záujemcovia. Vypýtal som od nich skromné nájomné, keďže sa dosť ľutovali, ako im ich práca málo vynáša. Ale ktovie, možno ma len dobehli v zmysle činnosti, ktorej sa venujú: Vraví sa tomu eskamotérstvo (čarovanie), vyvolávanie ilúzií alebo aj „klamanie telom“. Takéto „klamanie“ nám, pravda, nevadí, pokiaľ vieme, že slúži na zábavu.
Z Markovho evanjelia sme minulú nedeľu i dnes čítali o udalostiach, ktoré na prvé počutie vyznievajú ako také eskamotérstvo, klamanie telom. Nik z nás si, samozrejme, ani náhodou nemyslí, že Ježiš robil zvláštne kúsky (utíšil búrku na jazere, uzdravil ženu trpiacu na krvotok, vzkriesil dievčatko) preto, aby pobavil ľudí, ktorí ho sprevádzali. Ale súčasne si kladieme podobnú otázku ako pri pohľade na šikovného kúzelníka: Ako to robí? Je to skutočnosť alebo len obratné vyvolávanie ilúzií? Ježišov učeník, kresťan, verí, že to, čo Ježiš robil, bolo prejavom moci Božej, Boha, ktorý bol s ním. Predsa, ako tomu všetkému, čo sa o Ježišovi v evanjeliách hovorí, porozumieť?
Pri tomto porozumení ide o dve veci. Len čiastočne ide o pochopenie toho, ako Ježiš robil svoje mocné činy. Omnoho viac ide o porozumenie tomu, prečo sa dá veriť, že s Ježišom bol Boh. Všimnime sa, že uzdravenie ženy trpiacej na krvotok predchádzala jej až zúfalá túžba uzdraviť sa: Keď sa ho dotknem, uzdravím sa... Zobudenie či vzkriesenie dievčatka predchádzala zasa zúfalá prosba jej otca. Ani po prvej, ani po druhej udalosti sa v evanjeliu nehovorí, že ľudia, čo boli pritom, uverili, že s Ježišom koná Boh. Podobne ako po utíšení búrky na jazere evanjelium spomína len ich strach a úžas. Minulú nedeľu som vysvetľoval, že úžas a otázka: „Kto je to, že ho vietor i more poslúchajú“, je klíčiaci prejav viery, viery v podobe záujmu porozumieť. Myslím, že touto otázkou (a aj tým úžasom) líši sa pohľad Ježišových učeníkov od povrchnejších ľudí, ktorí si vystačia s názorom: Robí to pomocou zvláštnej techniky, ovláda čarodejné zaklínadlá a zdroje tajomnej energie... Samotné Ježišove skutky neviedli jednoducho k poznaniu a vyznaniu, že s ním je Boh. Bolo si treba dať otázku a od tej otázky prejsť k poznaniu Ježišovej motivácie – k poznaniu, že Ježišovi ide o konanie Božej vôle a že za Božiu vôľu pokladá službu záchrane človeka, dobru človeka, životu človeka. A ešte viac, nestačilo ani pozorovať jeho skutky, ani spoznať jeho motiváciu, ale bolo potrebné prejsť s ním jeho cestu až pod kríž, kde podľa Markovho evanjelia v zastúpení budúcich veriacich prehovoril rímsky vojak: „Tento človek bol určite Syn Boží!“ (Mk 15, 39) To najdôležitejšie porozumenie sa teda udialo vďaka krížu, a treba dodať, aj vďaka skúsenosti, že ten kríž nebol posledným bodom Ježišovho života.
To ostatné, zvláštne (ako Ježiš uzdravoval), boli normálne ľudské dotyky a gestá, úprimný záujem pomôcť a uplatnenie schopností, ktoré mávajú vzácni ľudia. Takéto schopnosti má človek, čo rozumie prírode, čo má rád ľudí, i ten, čo vie, že treba raz zomrieť a nebojí sa toho. Takéto schopnosti má lekár i zdravotná sestra, ktorým sa dá dôverovať, že sú nielen zdravotnícki manažéri, technici či úradníci, ale najmä múdri a obetaví ľudia. Kardinál Tomáš Špidlík, pôvodom z Čiech, hovorieva, že naše modlitby a gestá majú len toľko moci, nakoľko sú prejavom nášho priateľstva a dôvery. Teda žiadne tajomné čary, ale dôvera v Boha a priateľstvo k ľuďom. To sú sily, ktoré máme aj my na dosah; sily, čo uzdravujú a pomáhajú.