Mám jedného mladšieho priateľa a kolegu, ktorého v ostatnom čase trápi nepríjemný problém. Ten problém sa ukazuje na jeho rukách – kožu na dlaniach má celkom narušenú, ruky mu praskajú a opúchajú. Lekári len hádajú, z čoho to môže byť. Niektorí sa nazdávajú, že je to dôsledok preťaženia. Nuž, ťažko povedať. Isté však je, že priateľ je známy svojou obetavosťou, ochotou vyjsť druhým v ústrety a že radšej ustúpi, akoby mal presadzovať svoju vec. Osobne si myslím, že by mal viac chrániť sám seba, a to aj voči príbuzným, ľuďom z farnosti i cirkevným predstaveným.
Nájsť rovnováhu medzi službou iným a ochranou seba samého nebolo jednoduché ani pre Ježiša. Nejde však len o obyčajné rozdelenie času medzi prácu a oddych. Ježiš žil pre iných a viedol k tomu aj svojich učeníkov. Posielal svojich učeníkov k iným ľuďom, ale zároveň ich nabádal, aby si oddýchli. Zo svojho oddychu sa však opätovne nechal vytrhnúť, ak zažil ľudí ako „ovce bez pastiera“.
Pre väčšinu ľudí je určujúce vedomie povinnosti alebo naopak potreba presadiť vlastný záujem. Podľa toho niekedy delíme ľudí na obetavých a sebeckých. Pre Ježiša bolo určujúce iné vedomie – vedomie, že je Bohom milovaný (Mk 1, 11). Svoju sebaúctu neodvodzoval z vedomia, že podáva správne výkony alebo že presadzuje svoje záujmy, ale že slúži Bohu. Služba Bohu sa prejavuje láskou k ľuďom, ale sama vyrastá z hlbších koreňov – z lásky, ktorou sme Bohom milovaní. Ježiš sa nikdy neklamal v tom, kam človek patrí. Nepatríme jednoducho sebe a už vôbec nie pod iných ľudí. Človek patrí Bohu, len Bohu sa má klaňať a jemu jedinému slúžiť. Človek nemá byť ovcou bez pastiera, ale ani nemá pokladať iného človeka za svojho pastiera. V slovenčine rozlišujeme pastiera a pasáka. Pastier je ten, čo sa o iných stará, pasák ten, čo iných zneužíva. Ak je Ježišovi ľúto ľudí ako oviec bez pastiera, znamená to, že je mu ľúto ľudí, čo majú pasáka, nie však pastiera. Ježiš sám je však dobrým pastierom len potiaľ a v tom, že ukazuje na Boha a vedie ľudí k nemu, jedinému pastierovi, jedinej autorite, na ktorej má byť človek závislý.
Život moderných ľudí sa veľmi nekrúti okolo Boha. Súčasní ľudia merajú svoju hodnotu viac podľa toho, aký veľký výkon podávajú a ako veľa zarábajú. Slobodu potom chápu ako možnosť mať už dosť a nemusieť sa naháňať. V prvej fáze sú preto často uštvaní a v druhej (ak sa tam vôbec dopracujú) sebeckí. Ježiš však takto nedelil život na činnosť pre iných a pre seba. Jeho hranica medzi činnosťou pre iných a starosťou o seba prechádzala cez neho samého a dala sa ustrážiť, lebo svoj život žil v závislosti na Bohu – nie na sebe alebo iných ľuďoch. Boh nás nestvoril ako otrokov, ale ako slobodné bytosti. Máme brať vážne svoju prácu, ale máme byť aj dostatočne slobodní, aby sme robili niečo, čo nám nič nevynáša. Napríklad vnímať, čo nám hovorí ticho, pokoj, odpočinok... Odpočinok aj ako odpočinutie v Bohu. Od istého času si uvedomujem, že takéto odpočinutie v Bohu je základom každej skutočnej modlitby i základom našej ľudskej slobody. Minulú nedeľu som spomínal príklad sv. Hildegardy, ktorá podľa duchovnej školy sv. Benedikta delila svoj život medzi „ora et labora“, medzi modlitbu a prácu, pričom modlitba i práca boli pre ňu jednou službou Bohu, jednou odpoveďou človeka na Božiu lásku. V takejto jednote modlitba nenudí a práca neunavuje, lebo nie sú povinnosťou, ktoré treba vykonať, ale sú prejavom človeka, ktorý má svoju slobodu z Boha, nie z toho, že už má dosť peňazí a nemusí sa naháňať.
Anglická spisovateľka Esther de Waal, profesorka histórie a dcéra anglikánskeho kňaza, sa venuje štúdiu duchovnej cesty sv. Benedikta pre obyčajných dnešných ľudí. V jednej svojej knihe píše: „Ľudia, ak majú dosiahnuť skutočnú ľudskú zrelosť, potrebujú skúsiť, že milujú a sú milovaní; potrebujú mať miesto, kam patria, a to nielen v zemepisnom zmysle; potrebujú si nárokovať slobodu a súčasne musia uznávať autoritu. Pre život potrebujeme púšť i námestie, samotu i spoločnosť, naviazanosť na to, čo je stále, i otvorenosť pre zmenu. Nemôžeme uniknúť komplexnosti života, pričom posledným paradoxom zostáva, že cesta k Bohu je ľahká a jednoduchá, a predsa si žiada naše úplne nasadenie. Tie najjednoduchšie požiadavky sú také, čo si od nás vyžadujú všetko.“ (Gottsuchen im Alltag/ Der Weg des hl. Benedikt, Münsterschwarzach, 1999, 26.)
Milí priatelia, nech je nám dané porozumieť a žiť tieto požiadavky, v ktorých sa nestratíme, ale dozrieme do plnej ľudskosti a azda aj uzdravenia zo všetkého, čo nás zaťažuje a trápi.