Homília - Nanebovzatie P. Márie

1 Kor 15, 20-26

15.8.2009, sobota

Autor: Karol Moravčík


Sviatok Nanebovzatia Panny Márie má dlhé dejiny; vo východnom kresťanstve sa začal sláviť po r. 431 v Efeze, kde podľa tradície mala Mária zomrieť a kde bola úcta voči nej osobitne rozšírená. Na vysvetlenie sviatku Nanebovzatia sa v ostatných desaťročiach uvádza znenie cirkevnej dogmy z r. 1950, keď pápež Pius XII. ako náuku viery vyhlásil, že „Mária bola s telom a dušou vzatá do nebeskej slávy“. S telom a dušou, teda ako celý nedeliteľný človek. Tým vlastne povedal, že Mária v plynutí dejinného času nečaká na koniec tohto času, ale ako človek je už plnohodnotná, pekná a dobrá, neponížená smrťou, vďaka Božej láske, ktorá sa na nej prejavila.

Pápež si túto predstavu nevymyslel, vlastne len slávnostnou rečou povedal, čo po generácie kresťania o Márii (alebo presnejšie o Božom konaní medzi ľuďmi) verili. Všetko, čo kresťania o Márii povedali, však mohlo byť povedané len v súvislosti s Kristom a od neho odvodené. Môžeme si to všimnúť na slovách apoštola Pavla z dnešného druhého čítania. Pavol tu nehovorí priamo o Márii, ale o prekonaní smrti v Kristovi. Ježiša Krista vidí ako prvého, ako víťaza medzi tými, čo zomreli. Zároveň Krista vidí ako médium, prostredníka, vďaka ktorému všetci smrteľníci môžu ožiť. Toto oživenie si Pavol predstavuje odstupňovane – najprv ožijú tí, čo sú Kristovi blízko. Cieľ sa však dosiahne až po tom, ako Kristus porazí každú nie-Božiu vládu a moc.

Máme asi obyčajnejšie, prízemnejšie túžby a predstavy o živote ako nám tu prezentuje Pavol (alebo naša cirkev dnešným sviatkom). Otázka je, či aj tie obyčajnejšie túžby sa neuskutočnia až potom, ako prijmeme za svoje aj predstavy ďalekosiahlejšie a zásadnejšie. Pavol nám chcel povedať najmä to, že keď sa rozhliadame okolo seba a chceme uskutočniť svoje najlepšie túžby, vždy narazíme, a to nielen na akési prechodné prekážky, ale na zásadné ťažkosti a hranice. Tými zásadnými hranicami je naša ľudská pominuteľnosť, smrteľnosť a nami samými neliečiteľné upadanie do hriechu. Keď sa však dobre rozhliadame, hovorí apoštol, spoznávame aj Krista, nielen svoj hriech a svoju smrť. Pavol to pekne vystihol: Spoznávame Krista ako prvého z nás ľudí, ako prvého víťaza nad smrťou a hriechom, ktorý však nechce zostať jediným... Kristus nás preto oslovuje, prichádza do nášho života krstom (keď sa mu zasväcujeme), aby sa na nás uskutočnilo, čo sa na ňom ako prvom prejavilo: že človek je utvorený na „Boží obraz“, že sa môže podobať jemu (Kristovi) a dospieť k tej slobode od smrti, ku ktorej dospel sám Kristus.

Pavol napísal: Najprv ožije Kristus, potom tí, čo patria Kristovi. Cirkev si to vysvetlila aj tak, že ak niekto patrí Kristovi viac a bližšie ako iní, tak je to jeho matka Mária. Preto cirkev mala odvahu vyhlásiť – ona je už s Kristom v cieli. Táto výpoveď je väčšmi intuitívne pochopená ako jasne vymyslená. Na nástenke v našom kostole máme pekný obraz z jedného pútnického chrámu v Slovinsku (Ptujska Gora). Panna Mária je tam zobrazená s dieťaťom Ježišom a veľkým plášťom, pod ktorým sa skrýva množstvo ľudí. Ide vlastne o pokračovanie tej Pavlovej myšlienky: Najprv Kristus, potom Mária, potom tí, ktorých Mária pritiahla ku Kristovi... Všetci, čo sú pod plášťom Márie, akoby získali právo azylu v Kristovi. Aj my sa tam môžeme vidieť chránení; zároveň ideme spolu ďalej. Nielen za prácou, školou a dovolenkou, ideme spolu dopracovať našu ľudskosť, dospieť k nášmu cieľu do nebeskej slávy.


::::Autorské práva: Farnosť Bratislava - Devínska Nová Ves