Homília - 23. nedeľa cez rok (B)

Mk 7, 31-37

6.9.2009, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Občas ma oslovia naši starší veriaci, či sa nemôže zvukové zariadenie v našom kostole nastaviť silnejšie, aby lepšie počuli. Vo všedné dni týždňa, keď je kostol menej zaplnený, nastavujeme zariadenie tichšie, v nedeľu hlasnejšie. Ak by bolo nastavené zbytočne hlasno, tiež by sme nerozumeli, všetko by sa zlievalo a hučalo. Ale môže sa stať, že zariadenie niekedy naozaj nie je dobre nastavené, vtedy sa netreba ostýchať, treba prísť a požiadať o hlasnejší zvuk. Správne porozumenie však nie je len vecou silného zvuku. Niekedy lepšie rozumieme reči, ktorá je len šepotom, tichým a láskavým prihováraním sa. Podobné platí aj na strane poslucháča – lepšie rozumie ten, kto chce počuť, kto je nastavený na počúvanie.

Podľa textu z Markovho evanjelia priviedli raz k Ježišovi hluchonemého človeka. Ľudia, čo toho človeka priviedli, prosili Ježiša, aby na neho položil ruku. Trochu zvláštna požiadavka; nepovedali: Uzdrav ho, otvor mu uši, ale polož na neho ruku. Ale mali vlastne pravdu; aj my keď nemáme slov (napríklad pri nešťastí), alebo keď pokladáme slová za nedostatočné, podáme len ruku, položíme ruku, pohladíme človeka... Okrem tohto pohladenia a niekoľkých zvláštnych gest vyslovil Ježiš len jedno (aramejské) slovo effeta (otvor sa). Výsledkom bol uzdravený človek, presnejšie: otvorili sa mu uši, rozviazal sa mu jazyk a začal správne rozprávať.

Nepotrebujem veľmi špekulovať, čo znamenalo toto uzdravenie. Keďže onoho človeka nebolo treba učiť rozprávať, ale začal sám správne rozprávať, asi išlo v jeho prípade o hluchotu dočasnú alebo tzv. psychologickú. To je situácia, ktorú si asi vieme predstaviť. Keď nás niečo veľmi zaujme, ostatné pre nás prestane jestvovať. Zaiste, jestvuje zaujatie niečím dobrým, ale stáva sa, že sme zaujatí aj niečím nesprávnym, a niekedy až v takej miere, že sme od ostatných ľudí a od reality sveta (a tiež od Boha) izolovaní a vnútorne zablokovaní. Vtedy človek nepočuje, nehovorí, nekomunikuje... Hluchonemého človeka z Markovho evanjelia neberiem v prvom rade ako jeden „chorý prípad“, ale ako modelový prípad človeka, ktorého Ježiš stretával a uzdravoval. Preto modelový, lebo predstavuje akoby v skratke – na konkrétnom príklade – čo sa pri stretnutiach s Ježišom dialo opakovane. Dialo sa uzdravenie, ľudia sa učili správne počúvať, správne hovoriť i správne konať. Toto uzdravenie je v evanjeliu predstavené v rôznych situáciách: raz ide o uzdravenie priamo z choroby, inokedy z nevery, inokedy z neľudskej nábožnosti, inokedy zo seba- podceňovania či seba- preceňovania a pod.

Mnoho je prípadov našich ochorení, našej izolácie, našich zablokovaní. Verím, že je aj mnoho uzdravení medzi nami, a to práve vďaka Ježišovi, ktorý sa nám prihovoril, ktorý nás pohladil a nás ľudsky otvoril. Veľa sa však ešte musíme učiť, aby sme ako uzdravení naozaj fungovali, aby naša cirkev pôsobila ako uzdravujúce spoločenstvo. V minulosti sa v našej cirkvi veci brali skôr tak, že – máme veľké bohatstvo viery a ideme ho ďalej odovzdávať ľuďom. A divili sme sa, ak tí druhí to naše bohatstvo nechceli. Jednoducho sme si nevšimli, že Ježiš neponúkal doktrínu, ale uzdravenie. Iste, nielen telesné uzdravenie. Ponúkal čosi omnoho väčšie: Uzdravenie do ľudskosti, do vnímania, počúvania, komunikácie. Komunikácia je módne slovo. Aj nový poverenec vlády SR pre rómsku problematiku označil komunikáciu s Rómami za prvý krok, ktorým chce riešiť napätú situáciu. Podobne sa nedostatočná komunikácia medzi Maďarmi a Slovákmi pokladá za jednu z príčin napätia medzi slovenskými a maďarskými politikmi, medzi (niektorými) Slovákmi a (niektorými) Maďarmi. Čo je však správna komunikácia? Je to niečo ako pravidlá spoločenského správania? Poznám hrubé knihy od súčasných filozofov, ktoré nesú názov: Komunikatívny rozum, Komunikatívna etika. Správna komunikácia však asi nebude to isté ako poctivé preštudovanie takýchto kníh. Lebo každé poznanie predchádza otázka: Prečo by som sa mal o nejakú komunikáciu vôbec snažiť?

Myslím, že nejestvuje lepšia odpoveď ako Ježišom položená ruka, ruka položená so záujmom, s láskou. Snažíme sa o komunikáciu, lebo sme vďační za oslovenie, za podanú ruku, lebo sa chceme uzdraviť a otvoriť – voči Bohu i ľuďom, voči vlastnému nezameniteľnému životu. Nech je to naša spoločná úprimná snaha, náš opravdivý záujem, ktorý nám umožní naozaj správne počuť, hovoriť i konať.


::::Autorské práva: Farnosť Bratislava - Devínska Nová Ves