Farnosť Devínska Nová Ves
» články » detail článku
Homília - 27. nedeľa cez rok (B)
Gn 2,18-24; Hebr 2,9-11 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)
7. 10. 2012, nedeľa
Autor: Karol Moravčík
Na 11. októbra tohto roka pripadá 50. výročie začiatku II. vatikánskeho koncilu. Predpokladám, že väčšine našich ľudí to veľa nehovorí. Medzi ľuďmi, ktorých to zaujíma, pripomínam, že dnes sa zápasí o našu cirkev prostredníctvom zápasu o koncil. Tým myslím, že všetko, čím žijeme v katolíckej cirkvi dnes – od toho, ako sa nám darí či nedarí odovzdávať vieru vlastným deťom, až po to, ako sa na nás díva svet – súvisí s tým, ako sme (ne)prijali koncil. Niekto si možno povie, že naša viera sa predsa nemení. Tomu treba pripomenúť, že to nie je celkom tak, lebo jedna vec sú slová o viere (z minulosti) a iná vec je moje osobné dnešné porozumenie tejto viere a jej praktické žitie. Na výročie koncilu ohlásil pápež Benedikt začatie tzv. Roku viery, aby sme sa nanovo povzbudili ku kresťanskej viere a jej žitiu. Jedným z tých podujatí je aj biskupská synoda o novej evanjelizácii, ktorá sa onedlho začne v Ríme.
Čo znamená veriť – to si ukážeme na dnešných čítaniach zo Sv. Písma. Prvé dnešné čítanie a evanjelium nám na túto otázku odpovedajú cez tému manželstva; druhé čítanie cez teologické porozumenie toho, čo pre nás urobil Boh cez Ježiša. V tomto druhom čítaní sa hovorí, že Boh nám v Ježišovi zjavil, ako všetci tvoríme jednu Božiu rodinu, prepojenú Ježišom ako naším bratom. Kto sa bližšie pozrie na tieto biblické texty, však hneď nespozná, čo má veriť. Nad prvým textom o tom, ako Boh z rebra urobil Adamovi ženu, sa pousmeje, a druhému textu asi nebude rozumieť vôbec.
Predsa tvrdím, že práve na takýchto textoch si môžeme ukázať, čo znamená veriť. Musíme sa však spýtať, čo je za týmito textami. Čo je za tým prvým textom o mužovi a žene? Je za ním celkom normálna ľudská túžba byť milovaný, nájsť si k sebe primeranú ženu či dobrého muža, vytvoriť si domov. Ako vieme, nebýva to však také jednoduché. Podľa Biblie nám prišlo na pomoc Božie zjavenie: Tvojím partnerom môže byť len človek, ktorého máš v srdci! Kto pozná starú hebrejčinu vie, že o tom je to rebro – slovo, ktoré sa dá prekladať do dnešnej reči aj ako srdce. To, čo je vyjadrené ako spánok, ktorý dopustil Boh, je poetický opis sily lásky, ktorá nemá zatemniť rozum, ale vytvoriť celkom nový stav, niečo ako hlboký pekný sen, keď si dáš vyňať nie rebro, ale srdce, aby si sa oň podelil. Je to vskutku zaujímavý opis manželstva spred tisícročí, ktorý znie aj ako veľká kritika pomerov, keď bolo manželstvo skôr legalizovaným násilenstvom ako zväzkom lásky. Toto staré poznanie pripomenul Ježiš, keď sa ho pýtali na židovskú rozvodovú prax. Keď dnes citujeme Ježiša: „čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje“, a chceme tak varovať pred dnešnými rozvodmi, posúvame však význam Ježišovej reči niekde inde. Lebo Ježiš v prvom rade nevaroval pred rozvodmi, ale vyzýval k takému vzťahu, v ktorom ťa ani nenapadne rozviesť sa – vzťahu, ktorý vzniká z podelenia sa o srdce.
Keď sa v druhom texte píše o Ježišovi, že bol o niečo menší od anjelov, ale je ovenčený slávou, lebo pretrpel smrť, a to za všetkých, zasa sa musíme pýtať, čo za tým je. Je za tým otázka veriacich ľudí tej doby, ktorí sa pýtali: Akú obetu musím priniesť, aby mi Boh odpustil, aby ma požehnal? Text bol pôvodne poslaný Hebrejom teda kresťanským židom, ktorý po stáročia mali skúsenosť s obetami zvierat v chráme. Zvieratá, majetok človeka, ktorého sa zriekol, tým že ich dal zabiť, zastupovali prosbu človeka o prijatie Bohom. A odrazu prišlo zjavenie: Boh nepotrebuje obete tvojich zvierat, ani obete vecí, ale teba. Keďže na to nemáš, aby si sa dal celý, je tu Ježiš – jediný pravý kňaz a jediná pravá obeť. On sa dal celý, za všetkých. Keď v neho uveríš, vstupuješ do sféry jeho pôsobenia. On ťa berie za ruku a zastupuje ťa pred Bohom ako starší brat.
Namiesto viery nemôžeme len opakovať naučené poučky. Kto ich len opakuje, nič nepochopil. Preto je také dôležité „znova objaviť cestu viery“, ako teraz na začiatku tzv. Roka viery zdôrazňuje pápež Benedikt XVI. A dodáva, že na tejto ceste je potrebné používať aj kompas, čím pápež myslí posledný koncil. Aby to však nebolo také jednoduché, nevieme sa dnes v cirkvi dohodnúť, ako ten kompas používať, inak povedané, ako ten koncil vykladať. Trochu uľahčujúcou odpoveďou na tento problém nech je známy príbeh o pápežovi Jánovi XXIII. Raz na otázku, čo očakáva od koncilu, odpovedal tak, že pristúpil k oknu, otvoril ho a povedal: „Očakávame od koncilu, že vpustí do cirkvi čerstvý vzduch.“
Podobné platí aj pre nás. Keď sa nám nedarí, keď niečomu nerozumieme, keď už možno ani nevieme, prečo máme byť v cirkvi a vôbec veriť, máme vpustiť čerstvý vzduch. Ale nie hocijako. Podobne ako to urobil koncil, máme sa obrátiť na múdrejších, máme sa spoločne modliť a rozprávať, snažiť sa pochopiť Písmo Sv. i veľkú tradíciu cirkvi. A predovšetkým citlivo vnímať dnešný život. Ako hovorí múdry dokument koncilu „O cirkvi v súčasnom svete“ (Gaudium et spes): „Radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešných čias sú radosťami a nádejami, žalosťami a úzkosťami Kristových učeníkov a niet nič naozaj ľudského, čo by nenašlo ozvenu v ich srdci.“ Nech je to naozaj tak, nech sa to deje medzi nami!