Farnosť Devínska Nová Ves
» články » detail článku
Homília - 2. nedeľa po Narodení Pána
Jn 1, 1-18 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)
4. 1. 2009, nedeľa
Autor: Karol Moravčík
Na Vianoce nám už tradične píše svoje „pastierske“ listy priateľ Anton Srholec. Jeho ostatný list mal zvláštnu formu. Začína slovami: „Na počiatku bolo Nič.“ Kto sa lepšie prizrie, všimne si, že treba čítať po stĺpcoch. V jednom stĺpci je známy text od apoštola Jána, ktorý začína slovami: „Na počiatku bolo Slovo.“ V tom druhom je alternatíva, alebo skôr iný pohľad na svet, ktorý začal tzv. veľkým treskom a pokračoval evolúciou, ktorej vrcholom je vraj neveľmi vydarený človek. Kým druhý stĺpec končí otázkou: „Kto vie, ako s ním život zatočí?“, ten prvý končí vyjadrením viery, že „z jeho plnosti sme dostali milosť za milosťou“. Oči pred realitou si nezakrýva ani prvý, ani druhý stĺpec textu. Anton Srholec napokon zjednocuje oba stĺpce, obe možnosti uvažovania o počiatku a konci, a odporúča nám, aby sme zmaturovali nad informáciou o narodení nášho Pána podľa evanjelistu Jána.
Maturovať neznamená len urobiť nejaké skúšky, ale znamená to aj dospieť. Čo znamená dospieť nad textom apoštola Jána o Slove a Svetle, čo prišlo na svet? V istom zmysle je už samotný text Jánovho evanjelia výsledkom dospievajúceho kresťanstva. Bol to čas, keď prešlo pomaly sto rokov od Ježišovho narodenia, končilo sa prvé storočie letopočtu, ktorý sa o niečo neskôr nazval kresťanským. Kresťania už nie sú poväčšine židia, ale príslušníci rôznych národov a kultúr. Uchovávajú si však naďalej poklady židovskej múdrosti i otázky a odpovede najmúdrejších pohanov. Poznanie Ježiša vedia prepojiť s Mojžišom i Platónom bez toho, aby sa im Ježiš vedľa nich stratil. Ježiš sa pre kresťanov nestal len ďalším z veľkých mysliteľov alebo dobrodincov; ak sa v niečom „stráca“, tak je to v samotnom prejave Boha, teda v Logu, premieňajúcom Božom Slove a jeho Tvorivom duchu.
Tí, čo v poznaní tohto Slova dospeli, učinili to aj vďaka tomu, že nezahodili poza plece otázku o tom, čo bolo na počiatku, ani obavu, že môže byť aj nič... Božie Slovo môže prísť len medzi vlastných, čiže tých, čo si otázku po počiatku niečoho i obavu z ničoho uchovali. Len z očakávajúcich, bedlivých (to bola výzva adventu!) môžu sa stať Božie deti, ľudia so skúsenosťou, že okrem otázok a obáv je medzi nami aj milosť čiže darovaná láska. Prečo si niekto nekladie otázky, prečo nebdie a nečaká? Možno preto, že rezignoval a svoje túžby zamenil za „istotu“ zákona alebo „opiát“ snívania. Apoštol Ján vo svojom evanjeliu a vo svojich listoch reaguje na pokušenie istoty zákona, a takisto na pokušenie úniku do snívania. V jeho časoch pochádzalo jedno pokušenie z farizejského židovstva, iné z gréckej gnózy a ďalšie z orientálnej ezoteriky. Niečo vieme aj my o týchto trvalých pokušeniach... Vo svojich textoch apoštol Ján miestami tvrdo útočí na farizejov, gnostikov a ezoterikov, ktorí nevedú ľudí k premýšľaniu ani zodpovednosti ani k láske. Nazýva ich zvodcami a antikristami. Svoju alternatívu nazýva vierou, že „Slovo sa telom stalo“ (Jn 1, 14). V závere svojho evanjelia ešte raz zhrňuje, o čo mu ide, keď napíše: „Toto všetko je zapísané, aby ste verili, že Ježiš je Kristus, Boží Syn, a aby ste veriac mali život v jeho mene.“ (Jn 20, 31)
Maturovať prostredníctvom Jána a jeho reči o Božom Slove – s otázkou, či sme alebo nie sme v nejakom Svetle – znamená vlastne meditovať nad tým, čo Ján napísal, čiže čo on prežil a pochopil, a vkladať si do toho seba a svoju skúsenosť. Tam, kde sa to deje, vzniká viera alebo azda lepšie dôvera, že nie „tma ako smola“ (možnosť, ktorú vo svojom liste spomína Srholec), ale svetlo (možnosť, ktorej vo svojom liste chce veriť Srholec) je naším konečným osudom. Táto reč o svetle nie je len pekná teória. Po tieto dni máme veľa pohrebov. Pohreby sú smutná záležitosť, predsa viaceré z nich vyznejú až nečakane pekne a povzbudzujúco. Dňa 30. decembra sme sa rozlúčili s tetou Markou Ebringerovou, ktorá sa dožila 95 rokov ako jedna vzácna, skutočne dobrá žena. Včera sme sa zasa rozlúčili s priateľom Martinom Lackom. Dožil sa krátkych 49 rokov, z toho 19 rokov bojoval s ťažkou chorobou. Koľkí vidia vo svojej chorobe len potvrdenie, že všetko je nanič! Martin s chorobou bojoval, popritom úspešne pracoval vo svojej profesii, venoval sa svojej rodine, bol aktívny v spoločenstve veriacich ľudí „Máriina misia“, vypomáhal v našej farnosti, kde bolo potrebné (v katechéze i vo farskej ekonomickej rade), viacero rokov pôsobil aj vo verejnej službe ako poslanec... Zomrel v deň, keď sa narodil – na Nový rok. Kazateľ pri sv. omši povedal, že takú výsadu majú svätí ľudia.
Ktovie? Isté však je, že pri týchto našich priateľoch a blízkych dotýkame sa čohosi podobného, o čom apoštol Ján napísal: „Uvideli sme jeho slávu, akú má od Otca Syn, plný milosti a pravdy.“ (Jn 1, 14) My môžeme len skromne dodať: Modlíme sa, aby sme mali účasť na tejto milosti a pravde, aby sme si pomáhali na ceste k milosti a pravde a v tejto viere mali život.