Farnosť Devínska Nová Ves
» články » detail článku
Homília - Krst Krista Pána
Mk 1, 7-11 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)
11. 1. 2009, nedeľa
Autor: Karol Moravčík
Rok 2009 priniesol zopár radostí, ale začína aj s niekoľkými nepríjemnými starosťami. K tým najnepríjemnejším patrí vypnutie plynových kohútikov Rusmi a Ukrajincami. Nové uvedenie plynových potrubí do prevádzky spočíva zatiaľ len na viere. Nie na viere v rozum a zodpovednosť sporných strán, ale na viere v ich vypočítavosť – že dodávatelia plynu vyriešia vzniknutú situáciu, keďže potrebujú peniaze odberateľov.
Presvedčenie, že Ježiš z galilejského Nazareta po svojom krste v Jordáne uvidel roztvorené nebesá a Ducha v podobe holubice a že počul hlas z neba, spočíva tiež len na viere. Pravda, viera a viera nie sú v týchto prípadoch tým istým. V jednom prípade ide o akési čakanie, ako veci dopadnú, s vedomím, že okrem čakania nám aj tak veľa možností nezostáva (ak vynecháme možnosť odsťahovať sa do teplých krajín), v druhom prípade ide o náš vzťah k Ježišovi založený na poznaní, že Ježiš mal úzke spojenie s Bohom a osobitným spôsobom na neho zostúpil Duch (čiže v ňom konal Boh). Dôvod nášho záujmu o plyn je zrejmý – je to celkom praktická záležitosť. Dôvod nášho záujmu o Ježiša však taký zrejmý byť nemusí, podľa vyjadrenia Jána Krstiteľa spočíva v tom, že Ježiš nás bude „krstiť Duchom Svätým“ – tým Duchom, ktorý „ako holubica“ zostúpil pri krste na neho.
Domnievam sa, že evanjelium tu chce povedať: Ježiš, obdarený Božím Duchom, podelí sa o svoje obdarovanie s tými, čo s ním vstúpia do blízkeho vzťahu, do vzťahu viery. Tu viera zjavne nie je nejakým čakaním, kedy zasa zapracuje zdravý rozum, ale je najosobnejším konaním, keď zvažujeme, čo je pre nás rozhodujúce a čo musíme vykonať. K tomu najrozhodujúcejšiemu v našom živote patria vzťahy. Vzťahy k ľuďom, svetu i Bohu. Vzťah je vzťahom preto, lebo má viacero strán či vstupov. K tým najcennejším vzťahom sme nedošli tak, že sme si ich „vynútili“, ale že sme nimi boli obdarovaní, do nich pozvaní. Napr. život sme si nedali sami, ale sme boli životom obdarovaní. Úžasné je, ak to bolo z lásky; skľučujúce, ak z volania krvi či hrubej žiadostivosti – ako to presne rozlišuje úvod do Jánovho evanjelia (Jn 1, 13). Existencia vzťahu ako záležitosti, ktorú si nemožno vynútiť či vymyslieť, platí aj pre vzťah k Bohu cez Ježiša. Iste, aj o tomto vzťahu možno pochybovať... V skutočnosti funguje tento vzťah len vtedy, ak sme boli naozaj oslovení, obdarovaní. Zvláštnu reč dnešného evanjelia, že nad Ježišom sa roztvorilo nebo a že on počul Boží hlas a videl Ducha ako holubicu, možno pokladať za obrazné vyjadrenie našej skúsenosti s Ježišom. Skúsenosti, že nebol len obdarený biologickým a sociálnym životom ako my všetci v menšej alebo väčšej miere, ale že bol takpovediac médiom Boha. Médium je prostredie, prostriedok, nosič čohosi významnejšieho; v Ježišovom prípade nešlo o trpný nosič, ale o aktívneho nositeľa – preto mu hovoríme, že mal Ducha, že bol milovaný Syn.
Byť pokrstený potom predovšetkým znamená vstúpiť do vzťahu k Bohu cez Ježiša, byť vtiahnutý, zasvätený do tohto Ježišovho média – prostredia, do vyžarovania jeho osobnosti alebo presnejšie – do pôsobenia Božej lásky v ňom a cez neho. Ak hovorím o vtiahnutí, nemyslím na trpný postoj; lebo človek sa kresťanom stáva odpovedaním na výzvu, zodpovedaním či podobaním sa ponuke, ktorej sa nám dostalo. Voda je pri krste viditeľným znakom, ale viera je tým osobným konaním, ktoré umožňuje, aby sme boli nielen vodou, ale Duchom pokrstení. V súčasnosti sa zvykne hovoriť o krstení, keď sa niečo začína, keď sa niečo uvádza do obehu – jedno, či človek, cédečko alebo euro... Mali by sme si sľúbiť, že sa pokúsime byť presnejší vo svojej reči a o krstení budeme hovoriť tam, kde pôjde naozaj o krstenie, teda o vstup do vzťahu s Ježišom ako Kristom. Tak ako milujúca žena prevzatím mena svojho milovaného naznačuje, že k nemu patrí (iste, meno môže prevziať aj muž), tak ako rodičia zapísaním dieťaťa na svoje meno naznačujú, že k nemu patria a ono k nim, tak aj človek veriaci v Krista prijatím mena kresťan naznačuje, že patrí k Ježišovi ako ku Kristovi, že je s ním v rodine, že je pokresťančený, kristovský... Spisovateľ Dušan Mitana si po svojom obrátení na vieru pridal pred svoje priezvisko meno Krist (D. Krist Mitana). Ide o vtipný nápad, lebo jeho žena bola po rodičoch Kristová, ale je to aj vtipné vyjadrenie toho, čo sa stalo pre neho ako kresťana dôležité.
Učíme sa veriť a zároveň rozlišovať. Viera nie je vždy vierou, čo nesie náš život, a krst nie je vždy skutočné pokrstenie. Niekedy je viera len tým posledným útočišťom pred strachom (a mrazom), inokedy je však viera tým najkrajším objatím a vzťahom. Prajem nám všetkým, aby sme to vždy rozlíšiť vedeli a vybrali si to, čo nás v našom živote skutočne ponesie a obohatí.