Farnosť Devínska Nová Ves
» články » detail článku
Homília - 33. nedeľa cez rok (B)
Mk 13, 24-32 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)
15. 11. 2009, nedeľa
Autor: Karol Moravčík
Dnes sme si opäť vypočuli biskupský list, tentoraz celoslovenský, ktorý sa týkal 20. výročia revolúcie z novembra 1989. Tomuto výročiu je venované aj dnešné vydanie Katolíckych novín (46/09); spomienky či komentáre k Novembru ’89 možno po tieto dni hojne sledovať prakticky vo všetkých médiách.
Môžeme si ako veriaci kresťania povedať k tomuto výročiu ešte niečo iné, ako sa viac i menej múdro hovorí inde pri iných príležitostiach? Samotný biskupský list podľa môjho názoru mohol viac zdôrazniť dar slobody. Dar osobitne cenný pre veriacich ľudí, ktorí boli v komunistickom režime systematicky ponižovaní a podaktorí aj väznení a zavraždení. Iste, ako sa pripomenulo aj v liste biskupov, sloboda nestačí a nám sa kriticky treba pýtať, kde sa nachádzame dnes. Nie preto, aby sme detinsky porovnávali súčasné ceny tovarov s tými za komunistického režimu, ale jednoducho preto, že po 20 rokoch sa zdá, že nielen u nás, ale v celom svete opäť končí jedna epocha a rodí sa nová. Bližšie sa k tomu vyslovuje napr. v českom Katolickom týdeníku (46/09) politológ Jaques Rupnik: „Súčasný model našej civilizácie sa ekonomicky a politicky vyčerpáva...“
Naši biskupi odporúčajú stavať na Kristových slovách, že „nebo i zem sa pominú, ale moje slová sa nepominú“. Čo však tieto slová z dnešného evanjelia vlastne znamenajú? Keď sa pozrieme do Markovho evanjelia, všimneme si, že Ježiš v 13. kapitole hovoril o zničení chrámu v Jeruzaleme, o vojne, ktorá spustoší zem, o nešťastiach v dejinách, ktoré povedú až k čomusi ako koniec sveta, ale najmä hovoril o Božom konaní v dejinách. Boh koná v dejinách rôznym spôsobom, ale evanjelium myslí najmä na Božie konanie, ktoré sa prejavilo na samotnom Ježišovi; zvlášť sa myslí na konanie Ježiša ako k Bohu povýšeného Krista. Tento Kristus však v dejinách koná predovšetkým cez ľudí – cez svojich bratov a sestry, cez tých, čo prijali jeho slovo, ale zasa nie jednoducho ako čosi naučené, lež aktualizované, sprítomňované v tom zmysle, ako sa modlí cirkev: „Zošli svojho Ducha a všetko bude stvorené“.
Nová skutočnosť je tvorená vždy znova tam, kde prichádza Kristus, kde sa deje spolupráca s ním. Takáto nová skutočnosť sa uprostred úpadku komunistického systému zrodila i pred 20 rokmi. Bola to veľká skutočnosť oslobodenia. Kto za to nie je vďačný, nech sa hanbí a robí pokánie. Niektorí naši teológovia hovoria, že udalosti z r. 1989 sú porovnateľné s udalosťami, ktoré Hebreji ospievali ako svoj exodus z Egypta. Tak ako oni aj my však potrebujeme tieto udalosti ďalej meditovať a v pochopení prehĺbiť. Zažiť nestačí. Že niektorí ľudia a tajné služby svetových mocností mohli byť v pozadí udalostí z novembra 1989 nič nemení na tom, že išlo o Boží projekt exodu z otroctva do slobody, ktorý sa vydaril preto, že sa do neho zapojili mnohí ľudia túžiaci po slobode a spravodlivosti. Ak sa nám to nezdá, musíme prekrútiť aj zmysel Sv. Písma a egyptskému faraónovi dať väčšiu dôležitosť v príbehu hebrejského oslobodenia ako Mojžišovi či samotnému Bohu. To, čo sa nám dnes nepáči, to, čo zostáva naším trápením – od trápení s ľudskou (ne)spravodlivosťou v politike až po samotnú ľudskú smrť každého z nás – to všetko zostáva témou Kristových slov, ktoré by sa nemali pominúť, ktoré by nemali len sväto občas zaznieť, ale ktoré by v našej spolupráci s Kristom v jeho Duchu mali byť aktualizované, sprítomňované. Všade tam, kde sa to podarí, bude sa tvoriť nová skutočnosť, na ktorú čakáme a ktorú v modlitbe privolávame.