Farnosť Devínska Nová Ves
» články » detail článku
Homília - 1. nedeľa po Vianociach
Lk 2, 41-52 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)
27. 12. 2009, nedeľa
Autor: Karol Moravčík
Budúcnosť detí a ich výchova je častou témou rozhovorov medzi rodičmi a ich známymi. Aj so mnou ľudia radi rozprávajú o svojich deťoch. Robia si starosti, či ich správne vychovávajú – všeobecne i nábožensky. Hovorievam, že rodič musí rásť so svojimi deťmi, nemôže sa na ne dívať len ako na svoje malé deti, ale musí sa učiť, ako ich pozitívne ovplyvňovať vždy v novom veku a novej situácii. Keď sú deti malé, ovplyvňujeme ich priamo, keď sú dospelé, tak nepriamo. Neradno si to mýliť. Zásadne platí, že najdôležitejšie je vytvoriť domov – odovzdať skúsenosť, že tu patríš, tu si doma, tu ťa má niekto rád...
Kresťanský rodič však svoje deti neväzní v domove, ktorý pre ne vytvorí. Domov kresťanskej rodiny má otvorené dvere a okná aj pre Boha; jeho pôsobeniu chce poskytnúť osobitný priestor. Túto skutočnosť zdôrazňuje príbeh o hľadaní 12-ročného Ježiša z Lukášovho evanjelia. To, čo najskôr v príbehu vyzerá ako chlapčenská nezodpovednosť, nakoniec vyznie ako výčitka adresovaná Jozefovi a Márii: „Prečo ma hľadáte? Či neviete, že mám byť pri svojom Otcovi?“
Naše evanjeliá nemajú charakter informačnej kroniky, ide o svedectvá viery, spracované literárnym spôsobom. Pred historickou skutočnosťou má prednosť vyznanie viery. Osobitne to platí pre príbehy o Ježišovom detstve v Matúšovom a Lukášovom evanjeliu; história tu nie je len prekrytá svedectvom viery, ale príbehy z Ježišovho detstva sú vyrozprávané tak, aby ukázali, čo je vo viere v Ježiša ako Krista dôležité. Historicky sa v príbehu o hľadaní Ježiša možno oprieť o fakt, že Ježiš sa mohol stratiť. Do Jeruzalema chodievali židia z celej krajiny na veľké sviatky podobne, ako kedysi naši predkovia chodievali na púť. Išlo sa peši, trvalo to niekoľko dní, muži, ženy a deti išli osobitne. Historický je spoľahlivý aj údaj o veku 12-ich rokov. Bol to vek, keď chlapcov začali brať vážne v židovskej náboženskej spoločnosti. Do tejto spoločnosti neboli prijatí len tak, ale po skúškach z Božieho zákona, tóry. Túto skúšku naznačuje údaj, že Ježiš vo veku 12-ich rokov sedel medzi učiteľmi v chráme; rodičia ho našli vtedy, keď nielen odpovedal, ale aj sám kládol otázky. Áno, múdre dieťa sa pozná presne takto – nielen počúva a odpovedá, ale má aj šikovné otázky. V príbehu je však najdôležitejšie svedectvo, že cez Ježiša poznávame, kam naozaj patríme. Do určitého veku patríme aj svojim rodičom. Ale aj vtedy nie úplne, lebo aj malé dieťa je Božím dieťaťom a rodičia s tým majú vážne počítať. Veriaci rodičia nemusia veľmi vymýšľať, ako svoje deti nábožensky vychovávať. Presne povedané, ide o to, aby rodičia boli nápomocní Božiemu pôsobeniu v ich dieťati.
Ako pomáhali Bohu Jozef a Mária v Ježišovom prípade? Známy autor duchovnej literatúry Anselm Grün píše v knihe s názvom „50x Ježiš“ (Karmelitanské nakl., 2002, 12-14.), že jeho matka Mária patrila k hnutiu apokalyptikov. Ježiš od nej prevzal skoré očakávanie Božieho príchodu, ktorý zmení svet a bude ho súdiť. Jozef mal zasa patriť k farizejom, ktorí kládli dôraz na dodržiavanie Božieho zákona. Jozef však aj podľa evanjelií uplatňoval Boží zákon milosrdne. Od neho sa Ježiš naučil, že Božie zákony sú pre človeka, a nie človek pre zákon. Ak Mária a Jozef viedli Ježiša správne, obohatili ho tým, čo sami vyznávali a ako žili. Najmä sa však nepostavili medzi chlapca a Boha. A chlapec mohol spoznať, že ten najopravdivejší otec je Boh sám. Boha Ježiš nežne nazýval „abba“ – čo po slovensky znie ako otecko či tatíčko. Ježišova odpoveď zapísaná v Lukášovom evanjeliu ako otázka: Či neviete, že mám byť pri svojom Otcovi?, teda nehovorí o fyzickom otcovstve Boha a už vôbec nepodceňuje otcovstvo ľudské, ale dáva skúsiť, že Boh sa mocne dotýka ľudského srdca a napĺňa jeho najhlbšie túžby.
V tomto zmysle prajem nám všetkým, aby nám slávenie Vianoc pomohlo obnoviť si základnú kresťanskú pravdu: Boh je podľa Ježiša tatíčko, otecko. Je to Boh, ktorý sa stará o svet a svoj zákon učí uplatňovať milosrdne. Ak ho budeme brať vážne ako otecka, vytvoríme domov pre seba i svoje deti. Dovolíme mu, aby sa dotkol nášho rozumu i srdca a on nás odmení tým, že sa aj sami dokážeme dotknúť iných sŕdc a premieňať ich, počnúc srdcom vlastných detí.