Farnosť Devínska Nová Ves
» články » detail článku
Homília - 5. nedeľa cez rok (C)
1 Kor 15,1-11 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)
7. 2. 2010, nedeľa
Autor: Karol Moravčík
Keď deti dorastajú, začínajú sa obzerať okolo seba a porovnávať seba s tým, čo vidia okolo seba ako úspešné a modelové. Nám starším je to niekedy až smiešne, ako sa niektorí mladí usilujú podobať známym ľuďom, ktorých poznajú len z televízie. V minulosti boli často idolmi mladých ľudí úspešní športovci, v súčasnosti sú to viac speváci a herci, herečky. Ako v tejto nablýskanej ponuke funguje kresťanské náboženstvo? Môžeme ponúkať Ježiša Krista ako idol, ako ideál? A bolo by to vôbec správne?
Minulú nedeľu sme premýšľali o strhujúcom svedectve apoštola Pavla, že najväčšia je láska. Povedali sme si, že nemyslel lásku ako cit ani ako povinnosť, ale ako dar Boží, ktorý sa zjavil v Ježišovi Kristovi. Ak sa apoštol vyjadril, že „láska nikdy nezanikne“, nehovoril o ničom inom, ako o stelesnenej láske – Ježišovi, ktorého vzkriesil Boh. Môže byť tento vzkriesený Ježiš naším idolom? V presnom význame slova nie, lebo idol je pre človeka nejaká zbožšťovaná osoba, ku ktorej sa človek chce priblížiť a jej podobať. Zväčša sa to nepodarí a navyše človek v procese napodobňovania nežije svoj vlastný život, ale život umelý, neprirodzený. Kresťanstvo nehovorí ani o Ježišovi, že sa chcel Bohu podobať, ale že chcel Boha počúvať a plniť jeho vôľu. Apoštol Pavol nám o tomto Ježišovi ako Kristovi dosvedčuje, že on, ktorý zomrel a bol pochovaný, bol Bohom vzkriesený a zjavil sa mnohým ľuďom. Naposledy aj Pavlovi. Teda nik z nás nevstúpi Kristovi do života, nik z nás si z neho nemôže robiť idol, ale on môže vstúpiť do nášho života, on sa nám môže zjaviť.
Skutočnosť Ježišovho vzkriesenia je podstatou evanjelia, je základom toho, čo nazývame dobrou kresťanskou správou. Pavol na začiatku 15. kapitoly 1. listu Korinťanom akoby naznačoval, že medzi kresťanmi v Korinte je práve s týmto základom problém: „Ibaže by ste boli nadarmo uverili...“, a potom zdôrazňuje, čo chcel Korinťanom odovzdať: Dobrú správu, že Kristus zomrel za naše hriechy, že bol vzkriesený a zjavil sa živý. Zomrieť za hriechy znamená to, čo Pavol predtým povedal o Božej láske v Ježišovi: „Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko pretrpí“ (1 Kor 13,7). Byť vzkriesený znamená, že to, čo vyzeralo pred ľuďmi prehrou, Boh ukázal ako víťazstvo. A zjaviť sa znamená, že ľudia s tým môžu mať skúsenosť. Nie tak, žeby sa z vlastných síl mohli priblížiť Ježišovi ako vzkriesenému Kristovi, ale ako Pavol o sebe povie: Z milosti Božej som tým, čím som. Teda ide o neočakávanú skúsenosť, ktorá úplne zmení človeku život a vedie ho k tomu, aby túto skúsenosť všade zo všetkých síl zvestoval a žil. Tým sa zároveň táto skúsenosť líši od nahovárania si, od snívania, že raz budem ako môj idol. Tu sa nič nesníva, nik nechce byť ako Ukrižovaný a nik nepočíta s tým, že sa mu zjaví Vzkriesený. Ale on sa predsa nečakane zjavil, dosvedčuje Pavol a dokladá to odvolávkou na množstvo svedkov – počnúc Kéfasom (Petrom) a ďalšími cez päťsto bratov naraz až po neho samého. Toto Pavlovo svedectvo je najstaršou správou o viere vo vzkrieseného Krista v Novom zákone (z r. 56; prv ako vznikli evanjeliá!), pričom Pavol o tejto viere hovorí ako o tom, čo aj sám prijal od iných. Zjavenie Krista vzkrieseného nie je vecou jednotlivca, je to skúsenosť, ktorá sa overuje a dosvedčuje v spoločenstve.
Mladí kňazi, ktorí nedávno obžalovali biskupov a väčšinu kňazov z toho, že sú neveriaci, a následne boli biskupmi vylúčení z cirkvi, za jeden z dôvodov svojho obvinenia označili aj údajnú neveru biskupov v skutočnosť Kristovho vzkriesenia. Obvinenie je to vskutku vážne. Ale títo žalobcovia si zjavne neuvedomujú, že viera sa nevykrikuje ako politické heslá alebo obchodné reklamy. Viera sa dosvedčuje – múdrosťou a zvlášť činmi, praktickým životom. Jedny naše noviny pred blížiacimi sa olympijskými hrami v kanadskom Vancouvri vyhľadali Slováka, ktorý dlhé roky žije v tomto meste (Peter Petro, in: SME Víkend, 6.2.2010). Bývalý muzikant, spisovateľ i univerzitný profesor povedal všeličo zaujímavé, ale najviac ma zaujala jeho odpoveď na otázku, aký má recept, že od mladosti žije stále s tou istou ženou: „Láska. Nemyslím tým zamilovanosť, ktorá skôr či neskôr prejde, ale lásku. Máme so ženou rovnaké záujmy – cestovanie, víno, dobrú hudbu. Funguje nám to...“ O deťoch dodal: „Detí máme málo, štyri. Ľutujem, že sa ich nepodarilo viac.“ V rozhovore nespomína žiadne náboženské témy, ale hovorí o skúsenosti, ktorú má overenú. Ak človek takúto skúsenosť má, nepotrebuje sa o ňu hádať. Žije z nej.
Presne o niečo podobné išlo apoštolovi Pavlovi v jeho svedectve o živom Kristovi: Je to pravda. Funguje to! Na rozdiel od lásky k jednej žene, k jednému mužovi, je to navyše skúsenosť, o ktorú sa možno podeliť. Čím viac svedkov tejto skúseností, tým je silnejšia, tým viac je láskou pre všetkých, čo sa jej s nádejou a vierou otvárajú.