Farnosť Devínska Nová Ves
» články » detail článku
Homília - Nový rok
Iz 49,15-16 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)
1. 1. 2011, sobota
Autor: Karol Moravčík
Ako na každý Nový rok, aj tentoraz sa najprv oboznámime s pozdravom nášho arcibiskupa S. Zvolenského: "Naša vianočná a novoročná radosť pramení zo skutočnosti, že Boh chce byť s nami a je s nami v Ježišovi Kristovi. V dnešnom evanjeliu sa o Panne Márii spomína, že zachovávala všetky slová vo svojom srdci a premýšľala o nich. Premýšľala aj o tom, že bola prinútená okolnosťami porodiť svojho syna mimo domova, v ťažkých podmienkach. (Podľa Lukášovho evanjelia cisár prikázal vykonať súpis ľudu po celom svete.) Starokresťanský teológ Origenes to komentuje tak, že „do sčítania ľudu spolu s obyvateľmi sveta musel byť zahrnutý aj Ježiš, aby svet mohol posvätiť a súpis ľudu premeniť na zápis do knihy života“. Zápisom do knihy života je obdarený človek, ktorý prijal Ježiša ako Božieho Syna, nechal sa pokrstiť a snaží sa žiť vo svete podľa príkladu Kristovho. Boh nás sčítava vtedy, keď na nás nezabúda, ba ako napísal prorok Izaiáš, keď si nás vrýva, zapisuje do dlane... Alebo, ako povedal Ježiš, keď nás volá po mene a my počujeme jeho hlas... Medzi naplánovanými udalosťami v nasledujúcom roku je aj sčítanie ľudu v máji 2011. Má praktický význam pre spoločnosť, ale prináša nám aj povinnosť prejaviť sa ako člen Božej rodiny a cirkvi. Pre duchovný život našej arcidiecézy bude v nasledujúcich týždňoch cenné i putovanie relikvie sv. Cyrila po našich farnostiach. Nech v novom roku podobne ako Mária premýšľame o našich životných udalostiach a žijeme ako tí, ktorí nezabúdajú na dôstojnosť Božích synov a dcér. Nech nám k tomu počas celého roka žehná všemohúci Boh!" (S. Zvolenský, arcibiskup)
Mňa vždy pri týchto biskupských pozdravoch napadá značný rozdiel medzi cirkvou ako veľkou organizáciou a cirkvou ako osobnými vzťahmi. Nikto z nás nemôže mať svoj domov v cirkvi ako vo veľkej organizácii bez vzťahov, ale len tam, kde zažíva tie osobné vzťahy, to „zapísanie do dlane“ a poznanie po mene. Tieto osobné vzťahy, z ktorých žijeme, však nie sú to isté ako nejaký individualizmus, uzavretie sa do osobného sebectva, ktoré je v súčasnosti také rozšírené. Mať osobný vzťah podľa Krista vždy znamená vzťah konkrétnej starajúcej sa lásky – preto to „zapísanie do dlane“ a poznanie po mene. Ak má byť naša cirkev vzorom pre dnešný svet, mali by sme si viac uvedomovať a žiť, že cirkev nie je predovšetkým veľká organizácia na čele s pápežom, ale že sú to moji najbližší ľudia, ktorí sú mi partnermi, bratmi a sestrami vo viere. Všetko to ďalšie organizačné, vrátane pápeža, je len oporná či prepájajúca sieť. Cirkev sa však nerodí v tej pomocnej organizačnej zložke, ale okolo eucharistie, a to zasa takej eucharistie, kde sa sv. omša ako rituálna pamiatka prirodzene prelína so skúsenosťou žitej nevypočítavej lásky medzi ľuďmi, ktorí sv. omšu slávia, aby od nich táto skúsenosť smerovala aj k tým ľuďom, čo neslávia, ale potrebujú. Tam, kde sa toto deje a žije, je potom náš skutočný domov a cirkev Kristova.
Medzi viacerými pozdravmi som k Vianociam a Novému roku dostal aj jeden pozdrav od priateľov z našej farnosti. Na pozdrave je napísané: „ Čo potrebujem vedieť? Že mám niekoho rád. Kde pramení voda. Čo robiť, keď prší. Kedy prichádza zima. Kde mám domov.“ Ten domov to je aj náboženská potreba. Preto náboženská, lebo nejde len o strechu nad hlavou, ale o naše miesto v živote. Uvedomíme si to zvlášť vtedy, keď bude život ťažký – zoči-voči hriechu, chorobe, smrti, neláske... Nám všetkým dnes prajem, aby sme si takýto domov v sebe, v blízkych, v Bohu i v našej cirkvi našli a uchránili natrvalo!