Farnosť Devínska Nová Ves
» články » detail článku
Homília - Zjavenie Pána
Ef 3,6 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)
6. 1. 2011, štvrtok
Autor: Karol Moravčík
Ostatnú nedeľu som zakončil svoj príhovor želaním, aby sa nám prostredníctvom nášho vianočného slávenia podarilo aspoň zatušiť, o čo ide na Vianoce a v kresťanskej viere všeobecne. Keď sa spätne obzriem na to, čo som spomínal ako typicky vianočné a kresťanské, vidím, že som na základe apoštola Pavla osobitne zdôrazňoval skúsenosť nezaslúženej Božej lásky. Táto má takú podobu, že je schopná vyprovokovať neočakávanú odpoveď našej ľudskej lásky. Preto neočakávanú, lebo vytvára spojenia, ktorý normálny človek neplánuje, ani si ich nepredstavuje. Keď sa však pre ne rozhodne, nájde svoj domov a zbaví sa strachu z toho, čo nás môže ohrozovať.
Biblické čítania na sviatok Zjavenia Pána ukazujú túto skúsenosť na nečakanom spojení, ktoré sa udialo medzi pohanmi a židmi. Podľa Matúšovho evanjelia nie židovskí kňazi z Jeruzalema, ale cudzinci, pohania z východu našli hviezdu a prišli sa židovskému kráľovi, Mesiášovi, pokloniť. (Mt 2,11) O podobnej udalosti hovoril už prorok Izaiáš, keď sľuboval Jeruzalemu: „Poklady národov prídu k tebe...“ (Iz 60,5) Prorok zaiste nemyslel na poklonu židovstvu ako takému, ani na jeho zbohatnutie, ale na skutočnosť, ktorú neskôr vyslovil apoštol Pavol: „že aj pohania sú skrze evanjelium spoludedičmi, spoluúdmi a spoluúčastníkmi prisľúbenia v Kristovi Ježišovi“. (Ef 3,6)
Skúsenosť, že sa v živote nemusíme cítiť vykorenení, ale udomácnení, že nepotrebujeme moralizovať, ale vytvárať mosty k druhým, sa na sviatok Zjavenia Pána ukazuje ako zásadná úloha a kresťanská viera sa predstavuje ako tmel ľudstva. Tu nejde v prvom rade o iné náboženstvo, iné zvyky, iného Boha, ale o také zažitie ľudskosti, čo umožní spojenie rozličných ľudí. Preto Pavol povie, že rozhodujúca je viera a evanjelium, nie zákon (morálka), pôvod alebo zvyklosti. Viera a evanjelium, to, čo nám žiari na cestu. V symbolickej reči je to hviezda, ktorá sa nám zjavuje.
Vianoce sú o našej ľudskosti, o tom, čo nás vytvára. Ľuďmi sa stávame, a v kresťanstve nejde potom o skúsenosť, že my sme tí iní, lepší ako ostatní, ale o skúsenosť, že vďaka kresťanstvu sme na ceste utvárania svojej ľudskosti – aj kvôli nekresťanom a spolu s nimi. Kedysi som čítal zaujímavý text o spore medzi americkými židmi. V USA je veľa vplyvných židov. Ako vždy, platí sa za to aj tá cena, že mnohí židia sa asimilujú, opúšťajú tradície, strácajú sa v spoločnosti. Ortodoxnejší židia to pokladajú za chybu, za zradu židovstva. Jestvujú však aj židovskí teológovia, ktorí hovoria : Čo je úlohou nás židov? Prečo si nás Boh vyvolil? Aby Boh naším prostredníctvom odovzdal svoje slovo celému svetu. Tomu máme poslúžiť. Ak svoju úlohu splníme, ak Boh cez nás prejde k ostatným ľuďom ako po moste, máme sa umenšiť a napokon rozplynúť.
Podobné zmýšľanie sa objavilo kedysi medzi tými židmi, čo uverili v Ježiša ako Mesiáša. Vyjadrením ich viery je aj príbeh o mudrcoch. Ľudia oslovení týmto Mesiášom sa majú stať začiatkom nového ľudstva. Napokon nie preto, aby sa všetci stali kresťanmi, ale aby sa všetci stali ľuďmi, bratmi a sestrami. Ak budeme naozaj žiť túto vieru, zažijeme aj my podobnú prekvapujúcu skutočnosť ako apoštoli – že aj cudzinci (neveriaci) sa ku nám prihlásia ako naši bratia a naše sestry.