Farnosť Devínska Nová Ves
» články » detail článku
Homília - 13. nedeľa cez rok (A)
Rim 6,1-11 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)
26. 6. 2011, nedeľa
Autor: Karol Moravčík
Kedy sa niekto z nás naposledy pýtal sám seba, či je spravodlivý? Možno nás to ani nikdy nenapadlo. Vieme, že v našom štáte máme ministerstvo, ktoré sa volá ministerstvo spravodlivosti. Je to odbor štátnej moci, ktorý však má na starosti skôr nespravodlivých ako spravodlivých, keďže pod neho spadajú súdy a väzenia. Prečo sa však pýtať na vlastnú spravodlivosť, keď nás nikto na súd neťahá a do väzenia neposiela? Odpoveď nemôže prísť z ministerstva spravodlivosti, ale z náboženskej viery. Byť spravodlivý, žiť v pravde, byť správny, to sa nespozná podľa zákonov nejakého štátu, ale ako naznačil jeden filozof (E. Lévinas) „z tváre do tváre“, z očí do očí, teda zo vzťahu s niekým, koho si vážim, kto má ma rád, ku komu mám úctu. Môže to byť druhý človek, ale častejšie to môže byť Boh ako ten, ku komu mám úctu, koho si vážim, od ktorého očakávam, že sa mi pozrie takpovediac do očí.
Keď apoštol Pavol písal svoj list kresťanom v Ríme (57/58 n. l.), snažil sa zodpovedať otázku: Ako byť spravodlivým pred Bohom? Lebo vedel veľmi presne, že téma správnosti sa nerieši zoči-voči zákonom nejakého štátu, ani voči zákonom náboženskej komunity, ale keď už, tak zoči-voči nárokom Božím. Pavol je však už nielen nábožný žid, ale kresťan, je učeníkom a nasledovníkom Ježiša Krista. Židom v Ríme preto potrebuje vysvetliť, že ich nezradil, že neprestal byť židom, keď sa stal kresťanom, a pohanom v Ríme, čo sa stali kresťanmi, potrebuje zasa vysvetliť, čo to vôbec znamená stať sa kresťanom.
Zdá sa, že adresáti jeho listu preciťovali otázku spravodlivosti omnoho viac ako my. Veriaci židia, ako je známe, sa napokon úzkostlivo sledovali, či robia všetko správne a či ich Boh za dačo nepotrestá. Pohania to prežívali inak. Tiež verili v Boha alebo v bohov, ale ich modlitba bola ako hádzanie kocky: Padne jednotka alebo šestka? Ak šestka, tak išli do nejakého rozhodnutia, či už išlo o obchod alebo o vojnu. Nešlo im teda až tak o spravodlivosť ako o správnosť, a správnosťou sa myslelo čosi ako šťastie, ako úspech. Pavol sa v liste Rimanom snažil poctivo vysvetliť, prečo sa niekto má stať kresťanom. Rímskym židom hovorí jednoduchú vec: Ste spravodliví nie preto, že všetko robíte správne, ale preto, že Boh vás miluje. A pohanom zasa hovorí: Ste spravodliví, ak ste Boha prijali ako toho, čo ťa vedie za ruku, čo ťa drží okolo pliec a povzbudzuje ťa, aby si sa našiel, zorientoval. Nie preto sme teda spravodliví, že všetko robíme dokonalo, ale preto, že sme vďační Bohu a necháme sa ním viesť.
V našom úryvku z Listu Rimanom to Pavol pripomína cez krst. Pripomína to zvláštne. Doslova napísal: Kto je kresťan (pokrstený), ponorený je nie do vody, ale do smrti. A to do smrti Ježišovej. Prečo do smrti? Pavol hovorí doslova o smrti „starého človeka“, teda o skone človeka, ktorý sa bojí Boha, alebo skone človeka, ktorý verí v Osud, ale neverí v seba. A zdôrazňuje: Kto je kresťan, môže veriť vo svoju správnosť (spravodlivosť), lebo dal utopiť seba ako starého hriešneho človeka, aby bol rovnako ako Kristus vzkriesený z mŕtvych. Zaujímavo sa tu prelínajú slová: utopiť, pochovať, dať sa pokrstiť. My krst asi zväčša chápeme ako obrad, pri ktorom urobíme určitý úkon a zasvätíme sa Bohu. To je však príliš vonkajšie hodnotenie. Pavol hovorí, že krst znamená utopiť sa (s Kristom), lebo jednak myslí na spôsob, akým sa vtedy robil krst (ponorením), ale ešte väčšmi na utopenie čiže umretie sebe, starému človeku, teda na odovzdanie sa Kristovi, rozplynutie sa v ňom, stotožnenie sa s ním... To je skutočný krst, to je krstenie, čiže kristovanie, stávanie sa Kristom. Potom je zrozumiteľné aj Pavlovo vyjadrenie, že kto sa dal pokrstiť, bol pochovaný s Kristom do smrti, aby s ním mohol byť aj vzkriesený z mŕtvych.
Kto z nás myslí pri krste dieťaťa, ktoré má len niekoľko mesiacov, že tým krstom pochovávame starca a kriesime, štartujeme mladosť, novosť človeka? Viem si celkom dobre predstaviť, ako to ľudia zažívali v tom dávnom antickom Ríme. Viem si predstaviť ako nejaký odsúdenec alebo otrok trčí niekde vo väzení, a stretne tam človeka (napr. Pavla), ktorý je na rozdiel od neho vo väzení nie pre útek alebo krádež, ale „pre nádej a zmŕtvychvstanie“ (Sk 23,6). Najprv sa tomu diví, potom sa pýta, o čo ide, a napokon spozná, čo značí uveriť v seba cez Ježiša. A potom sa dá pokrstiť, aby doslova skoncoval so starým spôsobom života, a prestal v ňom pocit horkosti. Ako sa také niečo môže zažiť? Jedine tak, že sa tomu chudákovi, chudine niekto naozaj pozrie do očí, a to bez toho, aby ho/ ju chcel ekonomicky či sexuálne využiť. Je to podobné ako adopcia detí. Niekto sa dieťaťu pozrie do očí a prijme ho za svoje: Si môj, mám ťa rád. A v tej chvíli v tom dieťati zomiera starý človek a rodí sa nový.
O tom je krst, o tom je naša nádej v Kristovi – že sa mi niekto ešte raz prizrie a dá mi skúsiť: Stojím o teba, stojím pri tebe, mám ťa rád. A vtedy spoznáme, že sme spravodliví.