Farnosť Devínska Nová Ves
» články » detail článku
Poklona a meditácia za obnovu cirkvi
august 2011
5. 8. 2011, piatok
Autor: Karol Moravčík
1. Po sv. omši pieseň na poklonu z JKS, otvorenie svätostánku, kadidlo, úvodné slovo na kľačadle
Od dnešného prvého piatku pripravujeme si meditácie o obnove cirkvi podľa knihy Eugena Bisera: Vyznanie viery a Otčenáš. E. Biser je významný katolícky teológ, kniha vyšla po prvý raz r. 1993, po slovensky r. 2007. E. Biserovi ide o to, aby sme vyznanie viery nechápali ako recitovanie náuky (článkov viery), ale ako rozhovor viery, a Otčenáš nie v prvom rade ako prejav úcty, ale ako odpoveď opätovanej lásky. „Modlitba je otázka o Bohu položená celou existenciou. A zároveň je odpoveďou, ak sa uskutočňuje v styku s Božou skutočnosťou“ (R. Guardini).
2. Úvodná modlitba (podľa: E. Biser, Vyznanie viery a Otčenáš, 19.)
„Ten, v koho veríme, zostúpil z výšky svojej slávy, aby nás priviedol k viere v neho. To, čo nám povedal, je detsky dôverujúce oslovenie Boha, s ktorým nám dobyl nebesia a otvoril Otcovo srdce. On nám ho kladie na pery. Keď ho opakujeme, už začíname život s ním a v ňom.“ – Bože, otecko, tatino, opakujeme po Ježišovi tvoje meno pre nás; si blízky, si najbližšie, si náš a v nás. Bože, otecko, nech žijeme svoj život s tebou a v tebe vďaka Ježišovi, Tvojmu synovi a nášmu bratovi. Amen.
3. Chvíľa ticha
4. Meditácia (posadíme sa)
E. Biser, Vyznanie viery a Otčenáš (výber zo strán: 27-34 ).
+E. Biser najskôr hovorí o potrebe vyhnať ducha ťažoby, ťažkopádnosti či depresie z cirkvi, ktorý bráni veriacim rozlišovať dôležité od vedľajšieho (ústredné dogmy a odvodené), koncentrovať sa na jadro viery (zmŕtvychvstanie si množstvo kresťanov pletie z ázijskou reinkarnáciou) a komunikovať vieru (nežiť ju len ako uzavretú súkromnú vec). Tento „ne-duch“ súvisí v cirkvi s tým, že sloboda sa obetovala v prospech poriadku, tvorivosť sa podriadila zákonu a spontánnosť sa zviazala normami. Z toho sa rozšírila predstava, že byť nábožný je to, čo je človeku ťažké, nudné a nepríjemné. Prekonať to môžeme podľa Bisera dôrazom na skúsenosť. Tým myslí, že napr. dnešnému človeku netreba až tak vysvetľovať, že jestvuje aj život „po smrti“, ale dať mu skúsiť ako zvládnuť tiesnivú existenciu dnes a prekonať dnešné strachy a úzkosti.
+Zvlášť potrebujeme prechod od poučovania k Učiteľovi. Biser tým myslí, že v cirkvi sa napr. nemáme len rozprávať o Kristovi, ale najmä nechať jeho hovoriť. Ako píše Ján apoštol: „Čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života“ (1 Jn 1,1). Alebo ako na konci stredoveku napísal Mikuláš Kuzánsky: „Keď spočívam v mlčanlivom rozjímaní, odpovieš mi Ty, Pane, v mojom vnútri slovami: Patri sám sebe, potom budem aj ja patriť tebe!“ Alebo ako povedal Albert Schweizer o Ježišovi na začiatku 20. stor.: „Prichádza k nám ako neznámy a muž bez mena, tak ako na brehu jazera pristúpil k mužom, ktorí nevedeli, kým je. Hovorí tie isté slová: Nasleduj ma! A stavia nás pred úlohy, ktoré musí riešiť v našej dobe. Prikazuje. A všetkým tým múdrym i jednoduchým, ktorí ho počúvajú, bude sa zjavovať v tom, čo v spoločenstve s ním budú môcť prežívať ako upokojujúce, mocné, vybojované i pretrpené, pričom zakúsia ako nevýslovné tajomstvo, kto on je.“
+Namiesto viery ako predmetu, teda zažiť oslovenie Kristom – „vnútorným učiteľom“. Boh v Kristovi sa prihovára mne, tebe, a moja viera je vyslovením mňa, mojich túžob, mojej radosti, dôvery. Vyznanie viery sa úradne recituje v prvej osobe jednotného čísla. Verím (nie veríme). Kresťanstvo tým naznačuje prekonanie akéhosi začarovania človeka do kolektívneho sna ľudského podvedomia. Iné je, že naša osobná viera je nesená mnohými inými. Viera sa žije medzi nami, vo vzájomnom dialógu, každý je vo viere sám za seba, ale zároveň v dialógu. Ako povedal R. Guardini: Nikto nevie, z akých veriacich existencií je živená naša vlastná viera, z čoho získava silu a pôsobenie. A rovnako málo vieme, koľko ľudí my sami nesieme. Kto verí, nie je nikdy sám. Pri pokuse zahĺbiť sa do Božieho tajomstva, mu príde na pomoc váha spoluveriacich. V úsilí získať istotu ho podporujú tí, čo sa vydali na cestu viery pred ním i spolu s ním. Pri svojom svedectve nachádza u nich oporu i potvrdenie. (O čom táto viera je, nabudúce.)
5. Chvíľa ticha
6. Otázky:
+ Ako veriaci zostávam človekom svojej doby, doby svojej cirkvi s jej duchom i jej ťažobou; snažím sa tomu rozumieť, rozumieť sebe v tejto dobe?
+ Čo vnímam pod pojmom nábožný? Čo si predstavím – radosť alebo únavnosť? Tvorivosť či nudné opakovanie?
+ Ako viem vysloviť a ako sa viem podeliť o svoju skúsenosť viery? Je to viera o niečom, o nejakých poučeniach, veciach, o ktorých sa učí, alebo viera ako odpoveď opätovanej lásky na Oslovujúceho?
7. Záverečná modlitba (prvotná podoba Otčenáša, 139)
Otče, posväť sa tvoje meno,
príď tvoje kráľovstvo,
chlieb náš každodenný daj nám dnes,
a odpusť nám naše viny,
ako i my odpúšťame svojim vinníkom,
a neuveď nás do pokušenia!
8. Tantum ergo pred požehnaním, modlitba a požehnanie, záverečná pieseň
Pane a Bože náš, veríme a vyznávame, že tvoj Syn Ježiš Kristus, ktorý sa pre nás narodil z Márie Panny a trpel na kríži, je prítomný v najsvätejšej Sviatosti; daj, aby sme z tohto božského prameňa čerpali večnú spásu. Skrze Krista, nášho Pána. Amen.