Farnosť Devínska Nová Ves
» články » detail článku
Homília - 4. pôstna nedeľa (B)
Ef 2,4-10 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)
18. 3. 2012, nedeľa
Autor: Karol Moravčík
Odborníci na počasie sa trafili. Víkend je naozaj slnečný a pekný. Na slniečku sa nám zlepšuje nálada a hneď sa radostnejšie dívame do budúcnosti. Keď sme už pri tom slniečku: Možno vieme, možno nie, ale slnko ľudia v minulosti často vnímali až tak, že bolo pre nich bohom. Napokon, celá príroda sa prežívala ako božská a prírodné javy boli preto často zbožšťované. Dá sa tomu porozumieť. Božským je pre nás to, od čoho sme závislí. Od slnka samozrejme závislí sme. Otázka je, či je to tá posledná, základná závislosť.
Aké sú iné možné závislosti? Teraz sa nepýtam na niečo negatívne, ako keď je niekto drogovo závislý. Ale pozitívne, ako keď je dieťa závislé od rodičov, milujúci od milovaného, priateľ od priateľa, niekto od autority. Týmto som už možné dobré závislosti aj vymenoval. Keď ideme viac do seba, uvedomíme si ešte závislosť od vlastného presvedčenia či vlastnej viery. Moje presvedčenie alebo viera je to, čo si cením, vážim, chránim i pestujem. Je to niečo, v čom sa vidím ako v predstave toho najlepšieho, do čoho chcem dospieť, k čomu chcem prísť. Môžem si svoju vieru ako predstavu, v ktorej sa vidím, len namýšľať či vymýšľať? Iste, je to možné. Ale dúfajme, že častejšie – podobne ako v prípade slnka – je naša závislosť od niečoho odpoveďou na to, s čím máme pozitívnu skúsenosť. Dnes čítame od apoštola Pavla, že kresťan má takúto pozitívnu skúsenosť s Bohom, skúsenosť, že Boh je milosrdný, milujúci. Apoštol dokonca povie, že sme už vzkriesení s Kristom Ježišom, že sme s ním v nebi.
Je to zvláštne, ale apoštol v Liste Efezanom nehovorí o vzkriesení, ktoré príde až v budúcnosti, ale hovorí o vzkriesení, ktoré sa už deje: „Spolu s ním (Kristom) nás vzkriesil a spolu s ním nás posadil v nebesiach“ (Ef 2,6). Ak sa pýtame, čo sa tým myslí, či sa nemyslí napr. morálne vzkriesenie (obnovenie), všimneme si, že slovám v apoštolovom liste o vzkriesení predchádza reč o našich hriechoch: „Boli ste mŕtvi vo svojich hriechoch, v ktorých ste kedysi žili podľa tohto sveta“ (Ef 2,1). Vzkriesenie, zmŕtvychvstanie, je potom morálne polepšenie? No, takto jednoducho to Pavol nemyslí, lebo opakovane zdôrazňuje, že sme boli oživení s Kristom (vytiahnutí z mŕtveho, nesprávneho života) milosťou Božou čiže nezaslúženou láskou a spolu s ním pozdvihnutí do neba. Z našej strany sa to polepšenie udialo cez vieru, nie z toho, že sme začali robiť dobre. Dobre sme začali robiť, keď sme sa nechali oživiť, premeniť Bohom a na jeho pôsobenie v našom živote sme odpovedali vierou. Vierou ako predstavou toho najlepšieho, do čoho chcem dospieť, k čomu chcem prísť...
Ak sa pýtame, čo to znamená prakticky, tak vzkriesenie s Kristom nie je to, že som sa polepšil, ale to, že som začal všetko vidieť inak, a preto som sa, povedzme, mohol aj polepšiť. Teda vzkriesenie nie je v prenesenom zmysle slova polepšenie, ale znovunájdenie sa, nové žitie. Lebo neplatí: Bol si zlý a polepšil si sa, ale bol si mŕtvy a ožil si. Vždy ma tu napadá príklad s adoptovaným dieťaťom. Používa ho aj Pavol. My sme si neosvojili dieťa po tom, ako sa polepšilo, ale sme si ho osvojili, lebo sa s ním chceme podeliť o lásku. Tým mu zároveň dávame život. Inak a dôležitejšie ako biologickí rodičia. Podobne sa vyjadruje Ježiš v príbehu o márnotratnom synovi. Ten nepodarený syn sa polepšil? Nie, vyšiel na mizinu a uvedomil si, že už si nič v pôvodnej rodine nezaslúži. Na prekvapenie mu však ide otec v ústrety a objíma ho. Svoje správanie otec odôvodní slovami: Lebo bol mŕtvy a ožil, bol stratený a našiel sa (Lk 15,11-32). Tá zmena nebola v polepšení, syn napokon už nič ani napraviť (vrátiť späť) nemohol. Tá zmena bola v otcovom prístupe. On šiel v ústrety. Toto je východisko kresťanskej viery, že Boh má iniciatívu a my sa od neho v dobrom zmysle slova staneme závislí.
Kto to skúsil a zažil, sám odovzdáva túto skúsenosť. O tom by malo byť spolužitie ľudí, čo si hovoria kresťania. Keď za mnou prídu dospelí ľudia, ktorí sa chcú dať pokrstiť, pýtam sa, aký majú dôvod, motiváciu. Temer vždy spomenú iného človeka, ktorý ich vo svojej viere oslovil, pritiahol. Nie presviedčaním, aby prešli na jeho vieru – tomu by sa hovorilo agitácia. Ale tak, že skutočný kresťan im pomôže vidieť a uctiť si to, čo je v nich najkrajšie. Napr. túžbu po láske, sebaúcte, slobode i túžbu po Bohu, od ktorého sa radi staneme závislí. Nech sa nám darí takto oslovovať, priťahovať, objímať jeden druhého – v našich rodinách, našich farnostiach, pri slávení cirkevných sviatostí i vo všednom živote. Aby sme sa stali zdravo závislí jeden od druhého, a potom aj od Boha ako toho slniečka, čo nás najviac zohrieva a teší.