Farnosť Devínska Nová Ves
» články » detail článku
Homília - 2. veľkonočná nedeľa (B)
1 Jn 5,1-6 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)
15. 4. 2012, nedeľa
Autor: Karol Moravčík
Keď čítam pri bohoslužbách úradné modlitby a texty z Biblie, spomeniem si občas na jedného môjho spolužiaka, ktorý – keď sme k nemu s ďalšími kolegami prišli na návštevu a rozprávali sa – vedel nás prerušiť s výčitkou: „Zasa si robíte tunel!“ Tým tunelom myslel, že prestal rozumieť, o čom sa rozprávame. V tuneli boli tí, čo si rozumeli, čo mali spoločné témy, čo čítali podobné knihy. On sa cítil mimo. Mali sme ho radi, bol dobrý kamarát, ale, pravda je, do tzv. intelektuálnych debát sa veľmi nezapájal. Samozrejme, nemusí to byť až taký problém, napokon, každý máme talent na niečo iné. Prečo si však na neho spomeniem pri bohoslužbách? Lebo keď čítam cirkevné texty, často mám dojem, že sa nachádzame v tuneli nezrozumiteľnosti.
Všimnime si slová katolíckej bohoslužby na dnešnú 2. veľkonočnú nedeľu. V prvej modlitbe sa napr. hovorilo o „zveľaďovaní milosti, znovuzrodení z Ducha, nekonečnej cene krvi, ktorou sme boli vykúpení“. Znie to vznešene, ale vieme si pod tým niečo predstaviť? Myslím, že tiež ako v tuneli znejú aj slová z Prvého listu apoštola Jána, z ktorého sme dnes čítali: „Každý, kto verí, že Ježiš je Kristus, narodil sa z Boha“ (1 Jn 5,1). Kto týmto slovám rozumie?
Osobne, keď sa snažím niečomu z Biblie porozumieť, pýtam sa, s akou mojou skúsenosťou tá-ktorá veta Biblie súvisí. Výrok Jánovho listu o narodení z Boha podľa mňa súvisí s otázkou, odkiaľ pochádza naše správanie a myslenie. Všetci vieme, že niektorí ľudia uvažujú tak, že takí, akí sme, sme jednoducho od prírody. Niektorí filozofi, ako napr. Jean Jaques Rousseau (+1778), priamo snívali o návrate k prírode, lebo nás vraj kazí spoločnosť so svojou umelou vedou, umelou výchovou a umelým náboženstvom. Rousseau hlásal ideu pôvodného krásneho človeka – divocha. Civilizovaný človek bol podľa neho pokazený. Rousseau pochádzal zo Ženevy, kde dovtedy vládol veľmi prísny kalvínsky protestantizmus. Tento smer učil, že človek je skrz-naskrz skazený tzv. dedičným hriechom. Ak bol navyše chudobný alebo chorý, bralo sa to za dôkaz, že nie je vyvolený Bohom, že bude aj po smrti zatratený. Rousseau sa proti tomuto učeniu vzbúril, ale prešiel do druhého extrému. Dnešná spoločnosť je samozrejme inde ako v 18. storočí. Dnes, keď sa niekto odvoláva na prírodu, chce zväčša len ospravedlniť svoju lenivosť, pasivitu, neochotu niečo robiť so svojím životom. Na tejto línii píše bulvár napr. o láske, keď sa o vzťahoch vyjadruje ako o „chémii“, čo funguje alebo nefunguje.
Keď sa vrátime k reči Prvého Jánovho listu o narodení z Boha (list vznikol po r. 90 v 1. st. n. l.), všimneme si, že autor listu píše o ľuďoch, „ktorí veria, že Ježiš je Kristus“. O čom to je? Oproti narodeniu z prírody, ktoré, ak by sme mysleli vážne, musíme pokladať za vopred dané, teda za neslobodné určenie, a oproti narodeniu zo spoločnosti, ktoré je zasa vopred dané ľuďmi, sa tu ohlasuje narodenie z Boha cez vieru, že Ježiš je Kristus. Touto vierou sa myslí možnosť vlastného rozhodnutia, vlastného poznania, a to takého poznania, vďaka ktorému sa dá žiť. Výpoveď, že Ježiš je Kristus, pritom oznamuje, že tento Ježiš je niekto ako hovorca Boha, ako priateľ Boha, človeka a sveta, ako Boží vyslanec pre nás, aby sme vedeli žiť, milovať a zvládať svet a jeho problémy. Toto chcel povedať apoštol: neurčuje nás definitívne príroda, neurčuje nás spoločnosť, neurčuje nás náboženstvo. Môžeme znova začať, samostatne konať, narodiť sa z Boha, ak veríme v Ježiša ako Krista.
Meno Kristus pochádza z gréčtiny a doslovne znamená pomazaného človeka. To pomazanie sa vzťahovalo k liečivým účinkom olivového oleja a balzamu a v symbolickom prenesení na človeka sa za pomazaného označoval ten človek, ktorý sa prejavil ako múdry, priateľský a liečivý v mene Božom. Ak sa povedalo, že „Ježiš je Kristus“, myslelo sa teda, že Ježišov Boh nie je boh prírody, ktorý raz navždy o nás rozhodol. Myslelo sa tiež, že Ježišov Boh nie je ani boh spoločnosti, ktorého si vymyslela spoločnosť, politici, média, obchod a kňazi na ospravedlnenie vlastnej moci. Naopak, chcelo sa povedať, že Ježišov Boh je ten, ktorý nás nezaraďuje, nediriguje, nemoralizuje, ale kristuje, teda pomaže, navoňavkuje ako ten otec z Ježišovho príbehu o márnotratnom synovi, ktorý zašpineného, otrhaného syna umyl, navoňavkoval a pohostil po jeho návrate domov. Toto sa nedá vymyslieť, toto sa dá len skúsiť. A potom veriť, teda žiť. Práve túto skúsenosť kresťania nazvali narodením z Boha.
Takže, môžeme si vybrať: narodenie z prírody, narodenie zo spoločnosti, narodenie z Boha. Osobne si volím tretiu možnosť. Znamená pre mňa slobodu rozhodovania, navyše takého, čo ma obohacuje, teší a posilňuje. Ak sa to tak každému nezdá, môže byť na vine „tunel“, zbytočne nezrozumiteľná cirkevná reč, ktorá nepribližuje, ale odcudzuje. Ale iste, môže byť na vine aj vlastná povrchnosť. Nech je preto našou spoločnou vecou, aby sme sa vždy znova opreli o vlastnú skúsenosť, vedeli si ju vyhodnotiť, a potom aj vždy znova vedeli vyjsť zo svojich umelých tunelov.