Farnosť Devínska Nová Ves
» články » detail článku
Homília - 10. nedeľa cez rok (B)
2 Kor 4,13-5,1 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)
10. 6. 2012, nedeľa
Autor: Karol Moravčík
Čo nám najviac pomáha v živote? Na takúto otázku sa nedá ľahko odpovedať. Vieme, že niektorí ľudia si zakladajú najmä na zdraví. Iste, zdravie je veľká vec, ale nie je to všetko. Veľmi sú pre nás dôležité najmä vzťahy, blízki ľudia. Ako ťažko by sme riešili i bežné problémy, nevraviac o tých väčších, bez dobrých priateľov! Ale ani priatelia, životní partneri či vlastné deti nie sú všetko.
Dnes po prestávke spôsobenej pôstnym a veľkonočným obdobím vraciame sa k čítaniam od apoštola Pavla. Niekoľko nedieľ budeme čítať úryvky z jeho Druhého listu Korinťanom, ktorý napísal na jeseň r. 57. Tento jeho list je veľmi osobný a emotívny. Doslova v ňom bojuje o korintských kresťanov, aby nezradili jeho a nezradili to chápanie viery, ktoré im odovzdal. Keby sme sa Pavla spýtali, čo jemu najviac pomáha v živote, asi by sme sa dočkali odpovede, že je to viera. Presnejšie viera, že Boh, ktorý vzkriesil Ježiša, vzkriesi aj nás, že nás obnoví, že nás zachová pri živote. Pavol žije z tejto viery, preto vie povedať, že hoci vidí, ako rokmi telesne upadá, zároveň vníma, že vnútorne sa obnovuje zo dňa na deň.
Apoštol píše, že upadá vonkajší človek a obnovuje sa vnútorný človek. Výraz „vnútorný“ človek prevzal Pavol od gréckeho filozofa Platóna (+r. 347 pred n. l.). U Platóna sa tým myslia hodnoty rozumu a dobra, ktoré stoja oproti pudom. Pavol nehovorí o pudoch, ale doslova o „mäse“, a oproti nemu nezdôrazňuje rozum, ale pôsobenie Ducha Svätého. Väčšina ľudí asi chápe, čo znamená, keď povieme, že nemáme byť len vonkajší (povrchní). Názory sa rozchádzajú na tom, čo znamená byť vnútorní. Časť ľudí aj dnes spája vnútornosť alebo duchovnosť s rozumom. Kto je rozumný, koná dobro. Mnohí kresťania v neskorej antike nadviazali na túto filozofickú tradíciu a snažili sa dobro odvodiť od rozumu. Problém je, ako chápať rozum. U Platóna to súviselo s oslobodením sa od tela, ktoré videl pod nadvládou pudov. Platón si tiež myslel, že telesní ľudia nemajú mať moc v spoločnosti, ale rozumní, teda filozofi. Kto trochu pozná Platónov život, vie, že bol sklamaný z úpadku aténskej demokracie a za najlepšiu formu moci v krajine pokladal múdru diktatúru. Tieto myšlienky sú podnes blízke aj mnohým kresťanom. Zdá sa im správne potláčať telo a zveľaďovať duchovno. Čo je však to duchovno? „Vnútorný človek sa obnovuje zo dňa na deň“, píše Pavol. Nehovorí však o idei, duši, rozume ako Platón, ale o človeku. Aby bolo jasné, že nie o tom povrchnom a smrteľnom, tak hovorí o vnútornom človeku. Človek je pre Pavla, tak ako pre celú židovskú tradíciu, vždy aj telo. O tom, čo nás ľudí čaká, hovorí Pavol obrazom domu. Ľudské telo je ako starý dom, a ten raz bude zborený. Ale Boh nám zároveň stavia nový dom, nové telo v nebesiach.
V tomto zdôrazňovaní tela, a to aj v nebi, vidíme veľký rozdiel medzi Pavlom a Platónom. Ako čítame v prvých riadkoch 5. kapitoly Pavlovho listu, potrebujeme nové telo od Boha, „aby sme ani po vyzlečení (po smrti) nezostali nahí“ (2 Kor 5,3). Čo to je byť nahý po smrti? Zdá sa, že Pavol tu myslí na niečo podobné, ako keď sa povie, že niekto umrel, a potom sa zjavil jeho duch ako strašidlo. Strašidlo je nahé a chladné ako platónska idea. Človek je však podľa kresťanskej viery telo. To vonkajšie telo chradne, vnútorné sa však obnovuje. Človek ani po smrti nie je strašidlo, lebo je telo. Rozum rozumuje, ale telo aj koná a miluje. Apoštol a prvotné kresťanstvo si rozum vážili, ale vnímali ho len ako časť ľudskej existencie. Tú nemohol zachrániť samotný rozum, ale jedine Boh svojím pôsobením, svojou láskou. Preto ako kresťania sa nepýtame len na to, čo mi povie rozum, ale aj na to, čo mi povie Duch Boží. Podľa rozumu musíme deliť ľudí na múdrych a hlúpych, podľa pôsobenia Božieho Ducha však ľudí delíme na tých, čo sú Božej láske otvorení, a tých, čo sú uzavretí.
Nedávno som čítal knihu od teológa Henriho Nouwena, ktorú venoval štyrom ruským ikonám: ikone Najsv. Trojice, Matky Božej Vladimírskej, Spasiteľa zo Zvenigorodu a Zoslania Ducha Svätého. Henri Nouwen v úvode píše, že jeho rodičia si krátko po svadbe kúpili obraz kvetín od Marca Chagalla. Po 53 rokoch boli Nouwenovi rodičia mŕtvi a Chagall veľmi slávny, a on keď sa po rokoch díval na ten obraz, nevidel len kvety na obraze, ale najmä svoju matku, a to ho posilňovalo a potešovalo. Niečo podobné ako pri Chagallovej maľbe prežíval pri tých štyroch ikonách. Vtlačili sa mu do srdca. Nouwen píše: „Často sa mi stane, že sa nemôžem modliť, som príliš unavený, aby som čítal evanjeliá, príliš nepokojný na rozjímanie a príliš vyčerpaný, aby som niečo robil. Ale stále sa môžem pozerať na ikony, obrazy spojené so skúsenosťou lásky.“ (H. Nouwen, Modlitba s ikonami, Kostelní Vydří 2012, 11-15.)
Obraz spojený so skúsenosťou lásky je viac ako prejav holého rozumu. Taký obraz je konkrétny, má telo, vstupuje do nás a my doňho. Dívanie sa na taký obraz (na človeka so skúsenosťou lásky) je prežívaním viery, ktorá nám dáva skúsiť, že všetko to, čo sme prežili, sa nestratí, ale zhodnotí a v Bohu obnoví.