Farnosť Devínska Nová Ves
» články » detail článku
Homília - 4. pôstna nedeľa (C)
2 Kor 5,17-21 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)
10. 3. 2013, nedeľa
Autor: Karol Moravčík
Predvčerom v susedných Čechách uvádzali do úradu nového prezidenta. Vo svojom slávnostnom prejave český prezident zdôraznil, že chce svoju funkciu vykonávať tak, aby bol sprostredkovateľom, zmierovateľom medzi politickými stranami a ďalšími záujmovými skupinami v krajine. Novinári hneď vyslovili pochybnosť, či sa mu to podarí, ale úmysel je to iste správny a od prezidenta sa čosi také aj očakáva. Inak, nový český prezident opísal svoju úlohu veľmi podobne, ako to robíme v cirkvi v prípade cirkevných predstaviteľov. Napr. pre pápeža sa zaužíval aj titul pontifik (slov. staviteľ mostov). Už málokto vie, že titulom pontifex maximus sa kedysi označoval rímsky cisár. V jeho prípade však nešlo o zmierovanie politikov a rôznych záujmových skupín, ale o stavanie mosta medzi bohmi a ľuďmi. Aj to bola úloha cisára, odtiaľ to prevzali rímski biskupi, pápeži.
Téma zmierenia je veľkou náboženskou témou. Dnes sme o zmierení počuli z evanjelia prostredníctvom príbehu o milosrdnom otcovi a márnotratnom synovi, a tiež od apoštola Pavla z 2. listu Korinťanom, kde Pavol doslova píše, že „Boh nás skrze Krista zmieril so sebou“ a zároveň „nám zveril službu zmierenia“. V príbehu z evanjelia ako zmierovateľ vystupuje otec, on je ten, čo ide v ústrety, on stavia mosty k jednému i druhému synovi a tiež medzi nimi navzájom. Apoštol v teologickom zdôvodnení vysvetľuje, že Boh toto zmierenie koná v Kristovi a jemu (apoštolovi), a potom aj nám ostatným (cirkvi), dáva za úlohu toto zmierenie v Kristovi ohlasovať.
Vieme, že príbeh z evanjelia rozprával pôvodne Ježiš, aby obránil svoje správanie voči hriešnikom. Chcel tým povedať: náš Boh je ako ten otec z príbehu; beriem ho vážne a chcem sa ako on správať, chcem jeho lásku sprítomňovať. U apoštola nás môže prekvapiť, ako sa vyjadruje o správaní ľudí, keď nazýva ľudské skutky všeobecne zločinmi, ako keby sme boli nepriatelia s Bohom. Apoštol mohol situáciu ľudí pred Kristom vidieť ako protikladnosť s Bohom, a aj slovo zmierenie prevzal z politickej reči, kde sa o zmierení hovorí v prípade nepriateľských strán, ktoré sa prostredníctvom nejakého vyslanca a dohody zmieria. V pohanských náboženstvách sa bohovia často chápali, ak nie rovno ako nepriatelia ľudí, tak ako tí, ktorí nedovolia, aby sa im ľudia čo len priblížili. Spomeňme si na antický príbeh o Prometheovi, ktorý bohom ukradne oheň, aby ho dal ľuďom. Bohovia ho za to kruto potrestajú. Svet bohov a ľudí nebol chápaný priateľsky. V židovskej predstave, ako to poznáme z Biblie, Boh chce, aby mu ľudia boli podobní, stvoril ich na svoj obraz a podobu. Nie zo strany Boha nastalo nepriateľstvo, ale ľudia si voči nemu zvolili nepriateľský postoj, keď si chceli uchmatnúť jeho božstvo pre seba, keď nechceli byť Božími deťmi, ale sami chceli byť bohmi. V tomto zmysle apoštol nazýva správanie ľudí zločinným. Zo židovského náboženstva vedel, ako sa ľudia úzkostlivo snažili zbaviť svojho hriechu, ako v strachu dodržiavali Božie prikázania, ale nikdy si neboli istí, že im Boh odpustil. Keď teraz hovorí o Kristovi, že v ňom sa Boh so svetom zmieril, hovorí aj o svojej skúsenosti, že vďaka Kristovi Boh mu už nie je cudzí, už nejde z Boha strach, Boh už nie je nepriateľ, ale priateľ.
Zároveň sa cíti poslaný ohlasovať túto skúsenosť. Preto píše, že jemu, ale aj nám Boh zveril ohlasovať toto zmierenie. Apoštolova poznámka nám pripomína, že skúsenosť s Bohom, aj skúsenosť zmierenia, sa odovzdáva cez prostriedky a možnosti nás ľudí, od jedného človeka k druhému. Iste, jestvuje čosi ako vnútorná duchovná skúsenosť, aj tej však normálne porozumieme len cez rozhovor a stretnutie s inými ľuďmi. Teológa Karla Rahnera sa raz pýtali, načo je nám krst a iné sviatosti, keď on ako teológ učí, že Boh dáva svoju milosť každému človekovi a vďaka zjaveniu Boha v Kristovi všetci ľudia, aj tí nepokrstení, sú už Božími deťmi. Rahner odpovedal jednoducho: Áno, sú Božími deťmi. Problém je len v tom, že Boh o nich vie, ale oni o ňom nevedia. Preto ani nedávajú Bohu, aspoň nie vedome, nejakú odpoveď zo svojej existencie.
Z tejto reči teológa môžeme lepšie pochopiť zmysel cirkvi. Cirkev sa nepchá medzi Boha a svet. Cirkev stavia mosty medzi Bohom a svetom. Povedané s apoštolom: ohlasuje službu zmierenia. Osobitným spôsobom má túto službu v cirkvi vykonávať pápež. Kto to bude a ako to bude robiť, o tom sa v týchto dňoch veľa hovorí. Potešilo ma, ako úlohu nového pápeža vystihol, a to vo svetských novinách, jeden mladý právnik: „Jeho povinnosťou bude hovoriť ku každému človekovi, kdekoľvek žije a akýkoľvek je. Už sv. Augustín prízvukoval, že biskup má utešovať sklesnutých, vyučovať nevzdelaných, oživovať ťažkopádnych, povzbudzovať dobrých a znášať zlých. Najmä však nový pápež bude sa musieť usilovať, aby plnil úlohu, o ktorej sv. Augustín naznačil, že je najdôležitejšia i najťažšia: milovať všetkých.“ (Boris Bartho, Pápež by mal mať rád všetkých, in: Pravda, 7. 3. 2013, 36-37.) Niet čo dodať. Len aby sa to splnilo, a aby sme aspoň niečo z tohto pochopenia a úlohy vzali sami na seba.