Farnosť Devínska Nová Ves
» články » detail článku
Homília - Veľký piatok
Jn 18,36-37 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)
18. 4. 2014, piatok
Autor: Karol Moravčík
Evanjelium o umučení Pána Ježiša sa pri bohoslužbách číta alebo spieva dvakrát v roku. Na Kvetnú nedeľu a dnes na Veľký piatok. V každom zo štyroch evanjelií majú texty o umučení – pašie trochu inú podobu. V Jánovom evanjeliu, z ktorého sme pašie dnes počúvali, začína rozprávanie o Ježišovom umučení správou o zajatí Ježiša v záhrade, pokračuje dianím na dvore veľkňaza a vyšetrovaním u rímskeho správcu Piláta. Rozprávanie vrcholí ukrižovaním Ježiša na Golgote, na vŕšku za mestom, a pochovaním Ježiša.
V Jánových pašiách sú výrazné dialógy medzi Ježišom a ľuďmi, ktorí boli zapojení do príbehu jeho umučenia. Výrazné dialógy sú zaznamenané aj medzi Petrom a ľuďmi na veľkňazovom dvore, tiež medzi Pilátom a Židmi, ktorí si želali Ježišovu smrť. Keď sa bližšie pozrieme na tieto dialógy, vidíme, že zväčša majú podobu sporu a konfrontácie. Azda okrem Ježišovho výroku, v ktorom sa z kríža láskavo obracia na svoju matku a učeníka, všetky ostatné výroky sú prejavom sporu o Ježiša samotného. V týchto dialógoch sa nástojčivo kladú otázky: Mal alebo nemal Ježiš pravdu, je predstaviteľom moci zhora (moci Božej) alebo nie, je pre nás nositeľom záchrany alebo nešťastia?
V podaní evanjelia sa samozrejme nestretávame s rozprávaním tak, akoby ho nezúčastnene prinášal nejaký novinár. Podanie evanjelia je svedectvom viery, že cez Ježiša odsúdeného na smrť zjavil sa nám Boh. Takéto svedectvo nie je objektívne v zmysle odstupu, ktorý sa očakáva od novinára či historika. Pri tomto svedectve sa priam žiada, aby bolo „zaťažené“ vierou a nadšením toho, kto podáva svedectvo. Jeho pravdivosť sa totiž nemeria našou nedotknutosťou, ale naopak našou dotknutosťou. Ježišov príbeh je pre nás pravdivý práve preto, že sme týmto príbehom hlboko dotknutí.
Ako dotknutí? Žiadna smrť nás nemá nechať ľahostajnými. Dotknutí môžeme byť prinajmenej zo súcitu. Ale má ísť o viac. Veľký filozof Platón bol dotknutý smrťou svojho učiteľa Sokrata (+400 pred Kr.) a zaznamenal jej priebeh. Sokrates vypil pohár s jedom, keď ho vláda v Aténach odsúdila na smrť za údajné zavádzanie ľudí a kazenie mládeže. Podľa Platónovho záznamu smrť prijal Sokrates pokojne, počas postupného pôsobenia jedu rozprával s priateľmi a povzbudzoval ich, aby neboli smutní. Pre Platóna bola takáto smrť dôkazom Sokratovej múdrosti a tiež dôkazom nesmrteľnosti jeho duše. Podobne je opísaná smrť Budhu (asi +483 pred Kr.). Budha zomrel poležiačky, s úsmevom, a kým prišla smrť, využil ešte čas na vyučovanie svojich učeníkov. Ježišova smrť bola celkom iná. Nemala dôstojný priebeh, bola hrozná, tak ako vždy, keď umierali odsúdenci, ktorí sa zrazili s mocou preto, lebo chceli vybojovať iný svet, ako bol ten, ktorí mali pod kontrolou mocní. Navyše, takáto hrozná smrť sa v židovskom náboženskom prostredí vykladala ako jasný dôkaz toho, že zomierajúci nebol odsúdený len ľuďmi, ale bol zavrhnutý aj Bohom samotným.
Pre nás z tejto Ježišovej hroznej smrti vyplýva niekoľko dôležitých poznatkov. Ježiš nás neučí dôstojne zomierať, neučí nás pokojne sa vyrovnať so stratou pozemského života. Ježiš nás učí dôstojne, s láskou a bez zloby bojovať za tento svet a za kráľovstvo pravdy v ňom aj za cenu takejto hroznej smrti! Ježiš zomrel, lebo bojoval za kráľovstvo, ktoré nie je z tohto sveta, ale má sa žiť v našom svete! Potvrdením Ježišovej pravdy sa tak nestala jeho dôstojná smrť, ale Boží zásah, ktorý bol jediný schopný ukázať tohto Ukrižovaného, Odmietnutého a Porazeného ako Víťaza života. Každý, kto je týmto Ježišom dotknutý, vstupuje aj dnes do jeho príbehu a ide s ním bojovať s láskou za tento svet, aby nezostal svetom smrti, ale stal sa svetom života.