Farnosť Devínska Nová Ves
» články » detail článku
Homília - 3. veľkonočná nedeľa (A)
Lk 24,13-35 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)
4. 5. 2014, nedeľa
Autor: Karol Moravčík
Ako prežívame svoje kresťanstvo? Ako starú známu vec, ktorá „nám dá pokojne spávať“, alebo ako skúsenosť, ktorá nás „zdvihne zo stoličky“ a nedá nám zaspať až do rána? Dobrý spánok nie je na zahodenie a kedysi sa hovorilo, že pokojne spí len človek spravodlivý. Predsa, keď sa pýtame, ako prežívame svoju vieru, svoje kresťanstvo, treba povedať, že viera tu nie je na to, aby sme pokojne spávali, ale naopak na to, aby s nami až tak zatriasla, že vstaneme nielen zo stoličky, ale aj z mŕtvych...
Rozprávanie o dvoch mužoch, ktorí podľa Lukášovho evanjelia išli sklamaní z Jeruzalema do Emauz (peši to bolo asi na tri hodiny), vrcholí tým, že napokon spoznali Ježiša ako vzkrieseného Krista. Vtedy hneď vstali a vrátili sa do Jeruzalema. Tam si od ostatných tiež vypočuli, že Pán vstal z mŕtvych. Čo s nimi tak zatriaslo, že sa ich sklamanie zmenilo na radosť a oni nemohli inak, ako hneď vstať a podeliť sa o svoju radosť s ostatnými?
Keď sa pozrieme na záverečnú kapitolu Lukášovho evanjelia, nedočítame sa len o tom, že Pán vstal z mŕtvych, ale počujeme aj o dôvodoch, prečo tomu Ježišovi učeníci uverili. Lukáš tomuto vysvetleniu opakovane venuje pozornosť. Najprv spomína ženy. Tie sa dozvedia pri hrobe od neznámych mužov (anjelov), že Ježiš vstal z mŕtvych a dostanú poučenie: On sám vám hovoril, že Syna človeka musia vydať do rúk hriešnikom a ukrižovať ho, ale tretieho dňa musí vstať z mŕtvych (Lk 24,7). Na záver zvesti o vzkriesení sa u Lukáša spomína, že vzkriesený Ježiš sa zjavil celému spoločenstvu a že im pripomenul: Muselo sa splniť všetko, čo je o mne napísané v Mojžišovom zákone, u prorokov a v žalmoch, že Kristus bude trpieť, tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene sa bude všetkým národom hlásať pokánie na odpustenie hriechov (Lk 24,44-47). Myšlienka, že bolo treba trpieť a že smrť nebola potvrdením prehry, ale prostriedkom ku vzkrieseniu, sa ako kľúčová objavuje aj v príbehu o ceste do Emauz. Učeníci stretávajú Ježiša, ale nepoznávajú ho. Potrebujú najprv porozumenie. Keď sa s Neznámym podelia o svoje nešťastie, Ježiš im vysvetľuje, že podľa prorokov, teda podľa Sv. Písma – Starého zákona, sa to všetko muselo stať, lebo Kristus mohol vojsť do slávy len cez utrpenie.
Z opakovaného vysvetlenia, že Ježiš musel najprv trpieť, poznávame dôvod, prečo učeníci uverili v Ježišovo vzkriesenie. Naše utrpenie nie je vždy prehra, naša smrť nie je vždy za trest. Bolesť môže byť aj prostriedkom na ceste k väčšiemu životu. Povedali sme si už viackrát, že v židovskom prostredí taká smrť, akou zomrel Ježiš, pokladala sa za jasný dôkaz, že bol Bohom zavrhnutý. Ak sa medzi Židmi, ktorí sa stali kresťanmi, tento pohľad zmenil, tak nestačilo, že videli Ježiša. Ak by len videli, platí, čo čítame u Lukáša, že „domnievali sa, že vidia ducha“ (Lk 24,37). Museli pochopiť, že cez utrpenie sa ide ku vzkrieseniu. Pochopili to cez nové porozumenie vlastnej náboženskej tradície, Sv. Písma, prorokov a žalmov.
V rozprávaní o emauzských učeníkov nájdeme u Lukáša dve zaujímavé poznámky, podľa čoho sa pozná, že sme získali nové porozumenie. Prvá je, že Sv. Písmo začneme vnímať tak, že nám „horí srdce“ (Lk 24,32). Druhá je, že Ježiša ako prítomného spoznávame tam a vtedy, kde zažívame konanie na Ježišov spôsob. Ten spôsob je opísaný slovami: ďakovať, deliť sa, darovať sa (Lk 24,30). Zažili sme už, že pri čítaní Sv. Písma nám horí srdce? Nezažili? Možno preto nie, že sme sa zároveň nesnažili čítať aj svoj život, čítať, precítiť život ľudí okolo nás. Zažili sme už sv. omšu tak, že sa nám otvorili oči a videli sme medzi nami vzkrieseného Krista? Nezažili? Možno preto nie, že sme sa nesnažili ďakovať s ním, deliť sa s ním a s ním sa aj darovať ľuďom okolo nás.
Spomeniem teraz zdanlivo niečo celkom iné. Z tradície viacerých indiánskych národov Severnej Ameriky je známe, že si osobitne cenili mužov, ktorí vedeli ostatným sprostredkovať silnú duchovnú skúsenosť. Hovorili tomu vízia. Aby túto víziu (videnie) získali, dlho sa postili a modlili, ba na viacerých miestach zranili aj svoje telo, až ich poliala krv. Pritom tancovali na slnku až do odpadnutia. Niekedy to trvalo aj dva dni. Potom prišlo videnie, ktoré ich nasmerovalo, ako sa rozhodnúť v nejakej dôležitej situácii. Spomenul som si na toto hľadanie vízie, keď som čítal, ako pápež František píše, že ten, kto svedčí o Božom slove, musí sa najprv nechať zraniť týmto Slovom, aby to Slovo mohlo zraniť aj ostatných (EG, čl. 150).
Nedívajme sa na Ježiša odboku, nedívajme sa odboku na svoj život! Nebojme sa požehnaného zranenia, ktoré sa nám vpíše do tela. Nechajme sa zraniť Božím slovom, ale nielen tým historickým, zapísaným vo Sv. Písme, ale aj Slovom, ktorým nás dnes Boh uprostred našich zápasov zraňuje, aby prenikol do nášho srdca! Aby ho naplnil víziou a radosťou a otvoril nám oči pre všetko, čím sme obdarovaní, pre všetko, o čo sa aj my môžeme podeliť a v čom sa my môžeme darovať.