Farnosť Devínska Nová Ves
» články » detail článku
Homília - 3. adventná nedeľa (B)
1 Sol 5,16-24 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)
14. 12. 2014, nedeľa
Autor: Karol Moravčík
V ostatných dňoch mám toho viac, a tak sa obávam, že sám nezachovám, čo iným odporúčam. Hrozí mi, že pre množstvo adventných povinností budem unavený a ohučaný namiesto toho, aby som sa stíšil. Táto situácia ma však zároveň vedie k tomu, aby som si uvedomil, že pri pokuse o stíšenie, ale aj o také hodnoty, ako sú radosť a láska, nemôžem čakať, že raz na ne budem mať čas.
Čo však môžeme naozaj urobiť? Kedysi som rád čítal knihu francúzskeho spisovateľa Michela Quista, ktorá vyšla v slovenčine pod názvom „Tvojimi očami“. Bola to kniha meditácií a modlitieb uprostred situácií z bežného života. Páčilo sa mi, ako autor v tejto knihe neukazoval len modlitbu, ktorá sa deje, keď ideme do kostola alebo sa zavrieme vo svojej izbe, ale aj modlitbu, ktorá sa deje vtedy, keď pozeráme televízny program, kupujeme v obchode, kráčame po ulici, sme na futbale a pod. Ako sa to dá? Dívame sa na niečo, ale v nás beží akoby ďalší film. V nás, ak nám na tom záleží, díva sa na to všetko, na čo sa dívame my, aj Boh. To myslel autor názvom tých meditácií „Tvojimi očami“. Komu záleží na tom, aby nebol uprostred svojich povinností a radovánok povrchný, ohučaný a nevnímavý, komu záleží na tom, aby počul svet a videl svet takpovediac Božími ušami a očami, zistí, že sa na všetko dá naozaj dívať aj jeho očami. Zistí, že sa modlí, aj keď nemá čas.
O podobnej skúsenosti píše dnes apoštol Pavol. Nielen píše, on to priam prikazuje: Ustavične sa radujte a pri všetkom sa bez prestania modlite! Pri povrchnom prístupe sa to nedá, ale keď necháme v sebe bežať ten druhý film, ten Božími ušami a očami, tak zistíme, že sa to dá.
Z vlastnej alebo cudzej skúsenosti vieme, že niekedy je nám veľmi ťažko, alebo sme ďaleko od človeka, ktorý nás má rád, ale ak nás má niekto naozaj rád, ak na nás myslí, hreje nás toto vedomie, a my dokážeme práve preto veľa urobiť. Apoštol Pavol vyzýval k radosti na záver listu, ktorý poslal kresťanom v Solúne. To boli tí ľudia, ktorí sa napriek krátkemu pobytu apoštola v ich meste stali rýchlo dobrými kresťanmi a svojou vierou ovplyvnili aj široké okolie. Apoštol im písal, aby si zachovali to, čo objavili – že svoju ľudskosť možno utvárať, formovať v Ježišovi Kristovi. Tým apoštol poukázal na niečo veľmi dôležité: Radosť je znakom správnej viery v Boha. Túto radosť si nemôžeme sami privodiť, nemožno ju hrať. Je výsledkom otvorenia sa pre Boha podľa Ježiša Krista. Ako každá pravá radosť je darom. Na rozlíšenie od radosti, ktorá je len lacnou zábavou, platí, že radosť ako znak viery a dar Boha, premieta sa v nás ako ten druhý film, cez ktorý sa na všetko dívame Božími očami.
Na rozlíšenie radosti, ktorá je darom Božím, od radosti, ktorá by bola lacnou zábavkou, uvádza apoštol ďalšie odporúčania. Na prvom mieste napísal: Ducha neuhášajte, proroctvami nepohŕdajte. Duchom myslí apoštol zrejme Ducha Svätého, inak povedané, myslí na slobodné pôsobenie Boha v nás, ktoré vnímame vtedy, ak nie sme plní seba samého, ak nie sme zameraní sami na seba. Proroctvá, ktorými nemáme pohŕdať, sú vlastne podnety, inšpirácie, zväčša nečakané a nekonvenčné, ktoré nám pomáhajú vidieť takpovediac aj za roh. Vrhajú svetlo na budúcnosť, ktorá na nás čaká, a to zasa tak, že sa tú budúcnosť nepokúšame vynútiť, ale utvárame ju v úcte pred Bohom a ľuďmi. Apoštol odporúča všetko skúmať, vybrať si dobré a zlého sa chrániť. Tým vlastne hovorí, ako je dôležité byť rozumným kritickým človekom, ktorý sa nevyhovára na okolnosti, ale ich sám formuje. My často hovoríme: Taká je doba, nedá sa! Ale kresťan by mal skôr hovoriť: Doba som ja, dobu tvorím ja! Iste, to nejde len tak. Ale ak vidím sám seba nie v prvom rade ako starého či mladého, zdravého alebo chorého, robotníka alebo vzdelanca, ako muža alebo ženu, ako Slováka alebo Maďara, ale vidím sa v prvom rade ako Kristov človek, ako človek, ktorý sa mu chce podobať, tak sa to dá. Vtedy doba neformuje nás, ale my tvoríme dobu.
Kedysi sa mi občas stalo, že keď niekto prišiel na spoveď, povedal: Mne je ťažko ísť na spoveď, ja mám z toho strach, ale dnes som sa zaprel... Takéto strachy si nerobme. Ak niektorý kňaz vzbudzuje strach, netreba k nemu ísť. Potom ten človek nie je znamením Ježišovej lásky. Zaiste, nečakáme, že nás kňaz bude chváliť za naše hriechy, ale radosť by tam mala byť. Radosť nás má motivovať aj k sv. spovedi a radosť má byť aj jej výsledkom. Modlime sa jedni za druhých, aby sa nám to podarilo. Aby sme nešírili pesimizmus, ale radosť. Aby na pozadí našich bežných starostí, povinností a krátkych chvíľ oddychu bežal stále aj ten druhý film, cez ktorý budeme všetko vidieť Božími očami.