» články » detail článku

Homília - 2. nedeľa cez rok (B)

1 Kor 6,13c-15a.17-20 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

18. 1. 2015, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Máloktorá téma vzbudzuje medzi ľuďmi taký rozruch ako téma ľudskej sexuality. Má to viacero príčin. O svojej záľube v jedlách a nápojoch sme schopní hovoriť pomerne otvorene, o pohlavných túžbach sa však väčšina ľudí hanbí hovoriť. Aspoň nie na verejnosti. Napriek tomu sa sexuálne témy stali v ostatnom čase na Slovensku témou verejnou, ba dokonca témou politického boja – vedú ho nielen tzv. liberáli, ale aj viaceré skupiny hlásiace sa ku katolíckej cirkvi.

Keď dnes čítame úryvok z Prvého listu apoštola Pavla Korinťanom, vidíme, že táto téma bola živá aj medzi prvými kresťanmi a apoštol sa jej nemohol vyhnúť. „Telo nie je pre smilstvo“, deklaruje apoštol. Čakali by sme, že bude nasledovať: ale pre lásku, alebo pre slušné správanie, ale apoštol povie: telo je pre Pána. Navyše Pavol podoprie svoj názor odvolaním sa na Pánovo vzkriesenie: Sme jeho údmi, časťou jeho vzkrieseného tela. Preto sa treba varovať smilstva. Každý iný hriech je mimo tela, ale kto smilní, hreší proti vlastnému telu. Telo je na to, aby sme ním Boha oslavovali, nie aby sme sa v tele ničili, končí svoju argumentáciu apoštol.

Zaiste poznáme rôzne dôvody, prečo sa nemá smilniť, ale málokomu z kresťanov napadne, že preto, lebo telo je pre Pána Ježiša. Ako to Pavol myslel? Iste to nemyslel tak, ako keď niekto ide do kláštora, a povie sa o ňom, že sa zasvätil Ježišovi. Podľa apoštola telo každého kresťana je pre Pána, každé je jeho časťou. Možno nám to objasní malá Pavlova poznámka, že „každý iný hriech je mimo tela, ale kto smilní, hreší proti vlastnému telu“ (1 Kor 6,18). Môžeme sa pýtať: Azda kto kradne, nekradne vlastnou rukou? Akože je krádež mimo tela? Apoštol by nám odpovedal, že to je o inom. Jemu ide o to, aby sme si vyjasnili, kam patríme, kde sme doma, kde a s kým tvoríme jedno telo. V úryvku, ktorý sa dnes číta pri liturgii, sú vynechané dva verše z Pavlovho listu (1 Kor 6,15b-16). Tam apoštol píše, že nemôžeme vziať Kristovo telo a urobiť z neho telo prostitútky. Kresťan to nemôže preto, lebo kto sa oddáva intímne druhej osobe, je s ňou jedno telo (tak sa píše aj vo Sv. písme). Tu zasa treba správne čítať, že Kristovo telo, o ktorom hovorí apoštol, je telo toho kresťana samotného: vaše údy sú údmi Kristovými (1 Kor 6,15a). A ešte treba vysvetliť, že na rozdiel od gréckeho filozofického pohľadu na telo a dušu, apoštol nasledujúc židovskú tradíciu si nemyslí, že človek má telo, ale že človek je telo. Telo nie je teda niečo podradné, ako u gréckych filozofov, človek je telo, a aj Boh Krista vzkriesil v tele, nie ako dušu.

Prečo je potom smilstvo hrešením proti telu čiže sebe samému? Lebo smilstvo je odovzdanie sa vo vzťahu, ktorý nie je vzťahom. Jedno telo s prostitútkou nie je vzťah. Muž nepatrí tej žene a ona jemu. Toto si treba všimnúť. Smilstvo nie je vzťah. Nik tu nepatrí nikomu. Ide o účelové spojenie, kde každý niečo berie, ale nedáva sa, ani neprijíma toho druhého. Jeden kupuje, druhý predáva. Možno aj obaja kupujú a predávajú (sa). Naopak, sexualita v láske a vernosti nie je pre kresťana hriech, lebo je potvrdením vzťahu. Vďaka Kristovi máme domov. Tak uvažuje apoštol. Našli sme svoju identitu. Už nie v majetku, ani v politickej a inej moci. Ani nie vo svojom sociálnom a sexuálnom zaradení. Svoju identitu – hodnotu sme našli v Kristovi. Sme jeho telo, máme konať ako on: Toto je moje telo, obetuje sa za vás... Preto, kto sa spája v tele s iným a dáva sa naozaj v láske, tak sa dáva ako Kristus – dáva sa celý a druhého v láske prijíma celého, aký je. Nehreší, ale posväcuje sa.

Niektorí odborníci na Bibliu pripomínajú, že známy výrok o manželoch, že sa stanú jedným telom, je nepresným prekladom z hebrejčiny. Ani dvaja dobrí manželia predsa neprestávajú byť sami sebou, zostávajú dvaja. Vetu o jednom tele treba prekladať tak, že manželia sa stali novou rodinou, stali sa svojimi. Sú jedno telo čiže jedna rodina. Tak to myslí Biblia. A podobne apoštol: Sme rodina s Kristom. Preto nemôžeme byť rodina s prostitútkou, lebo tam o žiadnu rodinu nejde, nejde o vzťah, kde chce človek lásku prijímať a dávať. Ide o obchod, nehodný človeka. Nie o lásku a domov.

Kam patrím, kde som doma? To sú naše najdôležitejšie otázky. Kde som doma aj ako telo, kde sa darujem? Že si na tieto otázky dávame odpoveď ako kresťania, nespozná sa podľa toho, že sa čierno-bielo vymedzíme voči tzv. liberálom a nekresťanom, ale podľa toho, že sa tí druhí budú cítiť doma u nás. Tak, ako sa cítili ľudia pri Kristovi. Za takú skúsenosť sa úprimne modlime a v tom si pomáhajme.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 775 x


Top