Farnosť Devínska Nová Ves
» články » detail článku
Homília - 2. pôstna nedeľa (B)
Gn 22, 1-18 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)
8. 3. 2009, nedeľa
Autor: Karol Moravčík
Na verejnosti sa o katolíckych kresťanoch často hovorí a píše len vtedy, keď vznikne nejaká aféra. Napr. na základe niektorých nešťastných vyjadrení pred prezidentskými voľbami. Ak by sme však podľa rečí niektorých kresťanov hodnotili kresťanskú vieru, bolo by to podobné, ako keby sme hodnotili židovské náboženstvo na základe konania niektorých politikov dnešného židovského štátu. Pozrime sa radšej bližšie na podstatu kresťanstva a židovstva, na ktoré duchovne nadväzujeme.
Dnešné čítania zo Sv. Písma nám to najlepšie zo židovskej náboženskej tradície približujú cez tri postavy: Abraháma, Mojžiša a Eliáša. Mojžiš, veľký zákonodarca a vodca, a Eliáš, veľký prorok, mali sa raz zjaviť trom Ježišovým apoštolom spolu s Ježišom. V biblickom Izraeli nebolo väčších autorít, ako boli práve Mojžiš a Eliáš. Ježiš sa s nimi v tom zjavení rozpráva, je im blízky, ale Boží hlas ako svojho Syna nepotvrdzuje Mojžiša, ani Eliáša, ale Ježiša. Takto tu máme predstavené pôvodné židovsko-kresťanské pochopenie viery. Kresťania (ktorí boli zároveň veriaci židia) nevnímali svoju vieru tak, že Boh, keď koná v Ježišovi ako vo svojom milovanom Synovi, ruší platnosť tradície (Mojžiša a Eliáša), ale že v rámci tejto tradície prechádza autorita Mojžiša a Eliáša na Ježiša. V Ježišovi sa zjavuje Boh novým spôsobom, v novom rozvinutí staršej tradície.
Na Ježišovi sa v plnosti zjavuje to, čo bolo naznačené ešte v staršom príbehu, ako bol príbeh Mojžišov a Eliášov – v príbehu o Abrahámovi. Z rozprávania o Abrahámovi sme dnes čítali azda to najpodivnejšie, čo jeho príbeh obsahuje: Obetovanie Izáka. Obetovať znamená darovať to najlepšie, čo mám, ale aj zabiť – sebe vziať a zabitím dať Bohu. Dosť divná predstava! Zrieknuť sa, obetovať však v hlbšom význame znamená odovzdať sa Božiemu riadeniu namiesto vlastnému sebaurčeniu. Moderný človek často kladie do protikladu sebaurčenie a Božie riadenie. Všimnime si na Abrahámovom príbehu, čo Božie riadenie vlastne je. Božia vôľa nie je vopred jasná. Dôležité je, či Abrahám chce aj v tejto nejasnosti Boha poslúchať. Čo však znamená poslúchnuť, keď Boh chce, aby sme obetovali vlastné dieťa? Znamená to v poslušnom konaní skúsiť, že obetovať neznamená niekoho zabiť, ale milovať Boha viac ako vlastné dieťa, že obetovať znamená vždy znova sa aj pýtať, čo Boh chce a počkať si na to, až spoznáme, aké má s nami plány, že obetovať znamená aj zostať v slobode – lebo budúcnosť nie je nám vopred daná, ani nami účelovo vytvoriteľná, ale v spolupráci s Bohom vytváraná. Niektorí filozofi pripomínajú, že Abrahámov príbeh je aj o odčarovaní človeka zo slepej moci prírody (a božstiev) a otvorením dejín.
Ak sa v našej spoločnosti šíri predstava o kresťanskom náboženstve predovšetkým ako o morálnom zákone, podľa ktorého sa musí žiť, svedčí to o veľkom zjednodušení na strane veriacich i neveriacich. Jedným zjednodušením je predstava neveriacich ľudí, že nik nemá ľudí zvonka obmedzovať. (Aj Boha chápu ako „to zvonka“.) Môžeme sa spoľahnúť, že ak sa nedáme „obmedzovať“ vierou (ideálom, úctou), budú nás určite obmedzovať naše vášne, rôzne okolnosti a ľudia. Druhým zjednodušením je predstava veriacich ľudí, že viera je poslúchanie morálnych prikázaní. Abrahám však nemal poslúchnuť nejaké jednotlivé prikázanie, ale mal konať, mal obetovať, mal darovať. Seba i syna. Život z viery je takýmto konaním, ktoré sa práve a len v priebehu tohto konania spoznáva ako Bohom usmernený, požehnaný. V jednej židovskej legende sa spomína, ako Boh ponúkal národom Tóru (Písmo Sväté). Prišiel najprv k jednému národu a opýtal sa: Chcete prijať Tóru? Oni odpovedali: Čo je v nej napísané? Boh povedal: Nezabiješ! Toho sa zľakli a povedali: Pane sveta, celá naša bytosť je násilnícka po predkoch, nemôžeme Tóru prijať. Boh išiel potom k inému národu a opýtal sa: Chcete prijať Tóru? Oni odpovedali: Čo je v nej napísané? Boh povedal: Nescudzoložíš! Nato odpovedali: Pane sveta, celá naša bytosť sa zrodila zo smilstva, nemôžeme Tóru prijať. Boh išiel potom k ďalšiemu národu a opýtal sa: Chcete prijať Tóru? Oni odpovedali: A čo je v nej napísané? Boh povedal: Nepokradneš! Nato oni povedali: Pane sveta, celou našou bytosťou sme zlodeji po predkoch, nemôžeme Tóru prijať. A tak išiel Boh od národa k národu a ponúkal im Tóru. No žiaden Tóru nechcel. Až nakoniec prišiel k Izraelitom. Tí sa nepýtali, čo je v Tóre, ale okamžite odpovedali: Všetko, čo Pán povedal, splníme a zachováme! (Exodus 24, 7)
Inak povedané, pokúsili sa konať. Nerozmýšľali o jednom alebo druhom morálnom prikázaní, či sa im páči alebo či ho zachovajú, ale prejavili dôveru v Boha. Z dôvery sa napriek neistote zrodila skúsenosť sily, potom i skúsenosť slobody a radosti, a napokon vernosti. K podobnej skúsenosti sa chceme dať aj my pozvať a ňou sa obnoviť.