Farnosť Devínska Nová Ves
» články » detail článku
Homília - 24. nedeľa cez rok (B)
Mk 8,27-35 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)
13. 9. 2015, nedeľa
Autor: Karol Moravčík
Keď sa v súčasnosti zíde skupina ľudí, temer vždy sa reč zvrtne aj na tému migrantov, utečencov. Takí ľudia, čo opustia vlasť a hľadajú šťastie inde, boli vždy. Teraz sa však hýbu celé národy. Pápež František pred týždňom povedal, že cirkev má veľa farností, kláštorov a spoločenstiev a malo by byť našou povinnosťou, aby sa každá farnosť v Európe postarala aspoň o jednu utečeneckú rodinu. V tejto súvislosti nám bratislavský arcibiskup zaslal list, v ktorom prosí, aby sme mu dali skorú odpoveď na otázku, akému počtu ľudí by sme v prípade potreby vedeli pomôcť. Uvidíme, čo nás čaká, uvidíme, čo čaká svet, ale pokúsme sa odpovedať aj na otázku, či vieme a chceme pomôcť.
Keď počúvame z evanjelia, ako sa Ježiš pýtal svojich učeníkov: za koho ma ľudia pokladajú, zdá sa nám, že Ježiš dal svojim učeníkom ľahšiu otázku, ako nám dáva terajší pápež. Za učeníkov odpovedal Peter: Ľudia ťa pokladajú za niekoho, ako bol Ján Krstiteľ, za niekoho, ako boli buriči a proroci. Za seba a apoštolov potom povedal: My ťa pokladáme za Mesiáša. Toto slovo sa dá doslovne preložiť ako pomazaný človek. V prívlastku pomazaný bol odkaz na spôsob, akým sa králi a kňazi uvádzali do ich poslania. Pomazali ich olivovým olejom, aby boli dobrí a liečiví ako ten olej. Mesiáš bol teda kráľ alebo kňaz z Božej vôle. Niekto, koho sám Boh pomazal, teda vyvolil si ho a určil mu liečivé, zachraňujúce poslanie pre svet.
Keď počúvame evanjelium ďalej, s prekvapením sa dozvedáme, že Mesiáš bude trpieť. Ježiš povie, že práve kompetentní náboženskí predstavitelia (kňazi, náboženskí právnici), ktorí ho mali správne odhadnúť, ho zavrhnú a zabijú. Nedivím sa, že Peter chcel Ježiša odhovoriť od toho, aby sa dal chytiť a zabiť. Ježiš však opäť prekvapí, keď príkro Petra zahriakne a pre všetkých dodá, že nasledovať ho môže len ten, kto je tiež ochotný ísť do utrpenia. Ako protikladné postoje pomenoval snahu život si zachrániť a život stratiť. On sám požiadal učeníkov, aby stratili život preňho, pre evanjelium. Protiklad pochádza z možného neporozumenia ohľadom Mesiáša. Čo značí byť Mesiášom? Povedali sme si: Dostať poverenie od Boha zachraňovať a liečiť svet. Ako sa to však udeje? Peter sa nazdal, že náplňou Mesiášovej práce je šéfovať, byť mocný, poraziť zlých ľudí; keď nie priamo zbraňami, tak rečou a zázrakmi. Ježiš takéto vymedzenie Mesiášovej práce označil za satanské.
V tomto prípade neplatí, že klin sa klinom vybíja. Samotná moc, hoci by to bola aj moc v službe dobrej veci a nepoužila zbrane, ale mocnú reč a oslnivé činy, nepremôže moc zlého. V dnešnom svete vládnu zbrane. Ale ešte častejšie sa vládne pomocou veľkých rečí a ohurujúcich skutkov. Médiá pracujú a klamú na plné obrátky. Robia zázraky na počkanie, skutočnosť menia na ilúziu a ilúziu na jed. Ježiš si nás nejde získať takouto cestou. Ba nestane sa ani profesorom filozofie či teológie, ani profesionálnym Božím kúzelníkom. Len stráca život pre evanjelium. Vieme, že grécke slovo evangelion znamenalo pôvodne zvesť o radosti. Ježiš teda stráca život, stráca sa, darúva pre zvesť o tom, ako dosiahnuť radosť. Nie krátkodobú príjemnosť, ale radosť. Ježiš raz vysvetlil rozdiel medzi príjemnosťou a radosťou na príklade ženy, ktorá má porodiť dieťa. Pôrod nie je príjemnosť, je to bolesť. Ale zároveň radosť. Žena podstupuje tú bolesť, aby prišiel nový človek na svet. Aby prišla na svet radosť. K takejto žene, ktorá privádza dieťa na svet, prirovnal Ježiš svoje mesiášske poslanie. Taká žena je ochotná vytvoriť vzťah s niekým, o ktorom dúfa, že ju má rád. Pritom nehľadá len príjemnosť, ale je ochotná počať a dať život.
Podobne Mesiáš žije láskou. Preto môže zrodiť život. Neoháňa sa zbraňou, aby zahubil zlých, ale stráca sa, dáva sa, aby obohatil iných, aby zrodil život. Stratiť život teda neznačí prehrať, neznačí zmárniť sa, ale ustúpiť od sebaprezentácie, od pchania sa do popredia, od presadzovania sa pomocou moci, pomocou funkcie, pomocou peňazí, a presadiť sa tým, že sa necháme oplodniť láskou a zrodíme lásku. Láska zaiste nemá byť naivná. Ani láska súkromná (napr. láska zaľúbencov), a už vôbec nie láska politická čiže solidarita. Ani solidarita s utečencami nemôže byť naivná. Ale určite má byť liečivá, nie mocenská a násilná. Pápež František pred rokom na záver mimoriadnej synody o rodine (18. 10. 2014) tiež použil „ženské“ prirovnanie, keď povedal: Cirkev je plodná matka a vnímavá učiteľka, ktorá sa nebojí otvoriť náruč, aby naliala na rany oleja a vína (porov. Lk 10,25-37). Nezatvára sa do skleného hradu, odkiaľ by ľudí súdila a kategorizovala. Pápežovi kritici zareagovali výsmechom, že František takýmto prístupom (milosrdenstvom) dovliekol do cirkvi „trójskeho koňa“, ktorý zakladá morálku na roztrasenej trstine, nie na pevnom základe. Po minulej nedeli pápežovi kritici zasa kričia, že nevie, o čom hovorí.
Profesor teológie Paul Zulehner z Viedne tieto kritiky skomentoval takto: Máme azda vyčítať Bohu jeho milosrdnú „mäkkosť? Máme vyčítať Ježišovi, že tým Božím milosrdenstvom bol taký uchvátený, že radšej šiel na kríž, akoby to Božie milosrdenstvo zradil? Milosrdenstvo nie je naivné. Boh sám vo svojej podstate je milosrdenstvo, je darujúca sa láska. V tomto milosrdenstve nás Boh uzdravuje a činí spravodlivými. Ako inak máme konať my, jeho cirkev?