» články » detail článku

Homília - Zjavenie Pána

Ef 3,2-6 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

6.1.2010, streda

Autor: Karol Moravčík


Rozprávanie o príchode mudrcov z východných krajín (Babylonu, Perzie, Indie?) do Betlehema, aby tam našli narodeného Mesiáša, odjakživa roznecovalo fantáziu ľudí. Vypovedajú o tom dosť známe ľudové i umelecké vyobrazenia, ako aj rôzne zvyky, ktoré sa na tento príbeh viažu. Na starých obrazoch alebo pri tradičných trojkráľových sprievodoch vidíme ľudí oblečených za kráľov, ako sa spolu so svojím sprievodom klaňajú malému Ježišovi. Ľudia majú koruny na hlavách a v rukách vzácne dary. Nad nimi žiari krásna hviezda, ktorá ich k dieťaťu priviedla. Takto zobrazené to vyzerá naozaj na božský príbeh, ktorý by nik nevymyslel – iba Boh.

V skutočnosti Boh „vymýšľa“ iným spôsobom. Stačí si pripomenúť, že rozprávania o udalostiach z Ježišovho detstva boli až nakoniec dopísané do Matúšovho i Lukášovho evanjelia, aby ešte raz podčiarkli význam Ježiša ako toho, ktorý bol ľuďmi ukrižovaný, ale Bohom povýšený. Tento Bohom povýšený Ježiš sa potvrdil v skúsenosti ľudí, čo v neho uverili, ako ten, čo mení ľudí a vytvára z nich nový ľud – už nie podľa národnosti a jazyka, ani nie podľa náboženských tradícií, ale na základe uvidenia sa (nájdenia sa) v Kristovi. Apoštol Pavol hovorí v tomto prípade dokonca o jednom tele, spoločnom dedičstve a rovnocennej spoluúčastí na Božích prisľúbeniach, čo umožnilo, aby sa z cudzích ľudí stal jeden ľud, jedno ľudské spoločenstvo (Ef 3,6).

Samotný príbeh o mudrcoch z Matúšovho evanjelia pokladá cirkev za literatúru vytvorenú podľa vzoru Starého zákona – príbeh predstavujúci skutočnosť, ktorú veriaci v Ježiša zažili práve vďaka svojej viere v neho. To, čo je v Matúšovom evanjelia na začiatku, stalo sa na záver – ako dôsledok Ježišovho ukrižovania a zmŕtvychvstania. A čo sa stalo? Stalo sa, že tí, čo uverili v Ježiša ako Pána (Krista), prestali uznávať za pánov takých ľudí, ako bol Herodes a cisár v Ríme; židia, čo uverili v Ježiša, spoznali, že veľkňazi a zákonníci síce majú informácie zo starej tradície, ale nič, čo by pomáhalo v aktuálnom živote; a pohania, ktorí hľadali zmysel života (svoju hviezdu), našli ho v židovi Ježišovi a jeho posolstve; a napokon, stalo sa to, že z rôznych ľudí – židov i pohanov, čo uverili v Ježiša ako Božieho Mesiáša – stal sa jeden ľud, jedna nová spoločnosť bratov a sestier. Preto Pavol napísal v liste Efezanom: „Vy, ktorí ste boli ďalekí, stali ste sa teraz v Kristovi Ježišovi blízkymi skrze Kristovu krv. Lebo on je náš pokoj, keď svojím telom oboch spojil v jedno a svojím telom zbúral múr rozdelenia, nepriateľstvo...“ (Ef 2, 13-14)

V súčasnom svete sa neverí, že náboženstvo môže niekoho spojiť v jeden ľud a odstrániť nepriateľstvo. Skôr sa poukazuje na to, ako si ľudia v mene náboženstva ubližujú. Náboženstvo ako súbor tradičných príbehov a zvyklostí (každé náboženstvo má tie svoje), to naozaj nedokáže. Ale náboženstvo ako zasvätenie do Ducha, ktorého nám dal Boh do srdca ako Ducha svojho Syna, to už dokázalo. Hneď na počiatku, keď niektorí židia i pohania vyrástli zo svojich starých príbehov a zvyklostí a začali rozprávať príbehy nové o svojej krásnej skúsenosti, napr. aj ten o mudrcoch, ktorí našli svoju hviezdu, svojho Krista- Mesiáša. Dnes je to na nás, aby sme vyrástli zo svojich starých už nefungujúcich príbehov a zvyklostí a objavili nové (v Kristovom Duchu), ktoré vnesú do dnešného sveta našu skúsenosť porozumenia, pokoja i lásky.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 40 x