» články » detail článku

Homília - Spomienka na všetkých verných zosnulých

Mt 25, 1-13 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

2.11.2008, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


V súčasnosti sa sviatok „Všetkých svätých“, ktorý slávime prvého novembra, a „Spomienka na všetkých verných zosnulých“, ktorá sa slávi druhého novembra, zlieva do jedného sviatku, ktorý by sa dal občiansky nazvať „sviatkom chodenia na hroby“. Včera som spomenul, že sviatok „Všetkých svätých“ v dnešnej podobe vznikol koncom 7. storočia na britských ostrovoch. Spomínalo sa tam na všetkých svätých, nielen na mučeníkov, keďže na rozdiel od Ríma sa kresťanstvo v tomto prostredí nešírilo v takých ťažkých podmienkach prenasledovania ako kedysi v antickom Ríme. Bol tu však ešte ďalší dôvod, ktorý v ostatných rokoch trochu poznávame prostredníctvom americkej tradície sviatku halloween. V angličtine slovo hallow znamená uctievať. V pohanskej keltskej Británii, podobne ako u iných pohanských národov, sa uctievali mŕtvi predkovia, aby ich sila prešla do ich potomkov, alebo, ak sa ich báli, aby sa uchránili pred ich prípadným zlovestným pôsobením. Strašidelné halloweenské masky boli práve akousi protiakciou, mali uchrániť živých pred zlým vplyvom mŕtvych, podobne ako delobuchy na prelome rokov. Naše deti sa zoznamujú s týmito tradíciami už len ako so zábavou, či už robia strašiakov z tekvíc alebo búchajú na Silvestra.

Na zábavu sa pre mnohých zmenilo aj pálenie sviečok a chodenie na hroby. Televízni redaktori, ktorí sa pýtali ľudí pred bratislavskými cintorínmi, či prichádzajú z kresťanského dôvodu alebo si idú spomenúť na blízkych, tiež nevedia, čo sa vlastne pýtať, a tak trochu potvrdzujú oprávnenosť podozrenia z povrchnosti a jednostrannosti. Otázka, ktorú kládli ľuďom, či tieto novembrové sviatky slávia kresťansky alebo si spomínajú na blízkych, sa nedá rozdeľovať. Kresťansky sláviť tieto dni totiž znamená, že na inej úrovni ako naši pohanskí predkovia riešime tú istú otázku, ktorú si kládli oni: Ako sa stať silným v živote, keď smrť je silnejšia ako akýkoľvek silák? Ako obstáť v živote, ktorý je taký zraniteľný? Ako si uctiť svojich blízkych tak, aby sme to dobré z ich života prevzali a toho zlého sa nemuseli báť? Povedané s evanjeliovým príbehom o múdrych a nerozumných pannách: Ako prejsť bránou na radostnú hostinu a nezostať za dverami?

Príbeh o pannách, čo sa tešili na svadbu, ale všetky sa jej napokon nemohli zúčastniť, končí Ježišovou výzvou: „Bdejte teda, lebo neviete ani dňa ani hodiny!“ Tak, ako kedysi človek, čo nechcel, aby mu vyhasol plamienok v kahanci, musel prilievať doňho olej (dnes by sme povedali, že musíme platiť faktúry za elektrinu, aby nás neodpojili), musí človek, ktorý chce vojsť do Božieho kráľovstva (teda do lásky, pokoja, múdrosti – jednoducho do života, ktorý má zmysel pre neho i pre iných), zostať bedlivým. Bedlivosť je vnímavosť na niečo dôležité, čo môže nastať hocikedy – nevieme dňa ani hodiny. To nie je vyhrážka, ale konštatovanie, že všetko naozaj dôležité, nie je vopred naplánované, ale sa objavuje hocikedy ako nečakaná skúška alebo neočakávaná radosť. Aby sme skúšku zvládli a radosť nepremeškali, potrebujeme byť bedliví, byť v stave trvalej vnímavosti. Dá sa to však vôbec? Áno, ak si bedlivosť nemýlime so psychickou sústredenosťou. Keď sa mi ľudia spovedajú z nepozornosti pri modlitbe, hovorievam: Nikto z nás nedokáže byť stále sústredený. Ale dôležitý je náš záujem, prečo a o čo sa modlíme. A to, čo platí pre modlitbu, platí aj pre naše konanie celkove. Bedlivosť, o ktorej hovorí Ježiš, je v tom všetkom stav opravdivej dôvery v Boha, stav opravdivého záujmu o život v Božej milosti – láske.

Keď o tom premýšľam, bedlivosť je podľa Ježiša vlastne vnútorné spojenectvo s tým, kto je silnejší, je spojenectvom a priateľstvom so samotným Bohom. Cez neho a v ňom sa kontaktujeme s našimi mŕtvymi, ktorí sa nám po svojej smrti nezmenili na strašidlá, ale zostali našimi blížnymi, zostali s nami v jednom spoločenstve. Po prvýkrát sa „Spomienka na verných zosnulých“ slávila druhého novembra roku 998 vo francúzskom kláštore Cluny za opáta Odila. Odilo pridal túto spomienku k sviatku všetkých svätých, aby pripomenul, že medzi nami nie sú len svätí, ale častejšie hriešni kresťania, predsa však ide o ľudí, ktorí si zaslúžia pekné pomenovanie – verní zosnulí. V tých časoch sa zaužívalo, že do oltárov sa vkladali kosti mŕtvych, o ktorých sa verilo, že zomreli ako svätí, a vedľa kostolov sa stavali stavby, tzv. karnery, kam sa ukladali kosti ľudí, o ktorých panovalo presvedčenie, že potrebujú našu modlitbu. Dnes by som dodal, že naši zosnulí potrebujú od nás modlitbu vo forme pamäte, ktorá nedovolí zabudnúť, ktorá zostáva verná. Ide vlastne o vzájomnú vernosť – verní zosnulí a im verní žijúci.

Modliť sa a nezabudnúť – to by mohla byť aj naša odpoveď na otázku novinárov, prečo sme prišli na cintorín. Prišli sme sa modliť – oddýchnuť si pred Bohom a v ňom sa stretnúť s našimi mŕtvymi. Či sa nám to podarilo, poznáme podľa toho, ako sa v týchto chvíľach dokážeme dotknúť aj seba samého, toho, čo je v našom živote najhlbšie a najpravdivejšie.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 176 x


Top