» články » detail článku

Homília - 4. pôstna nedeľa (C)

2 Kor 5,17-21 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

15.3.2010, pondelok

Autor: Karol Moravčík


Pokiaľ sme boli malé deti, dospelí nám občas pripomenuli, že sa máme polepšiť. Dokonca sa aj používala taká vyhrážka pre zlé deti: „Ak sa nepolepšíš, dáme ťa do polepšovne!“ Polepšovňou sa myslí zariadenie, kam sa za trest dávajú zlé deti. Hoci sa také zariadenie nazýva polepšovňou alebo úradne „nápravným sociálnym zariadením pre mladistvých“, ako vieme, málokto sa tam polepší, ale mnohí sa pohoršia. Mladí nevychovanci sa učia zlému jeden od druhého. Ako sa však dá naučiť dobrému – najmä, keď je už niekto starší a všeličím poznačený?

Niektorí sa nazdávajú, že sa to dá dosiahnuť vysvetľovaním, poučovaním, tiež napomínaním i trestaním. Skúsenosť však potvrdzuje, že polepšenie je skôr následkom nejakého silného stretu či stretnutia – teda nejakého životného otrasu, zlomu, a ešte väčšmi stretnutia s láskou, ktorá nám ide v ústrety, hádže sa nám okolo krku a bozkáva nás. Aspoň takto Ježiš v príbehu o márnotratnom synovi opisuje obrátenie – z jednej strany prichádza hriešnik a z druhej strany mu ide v ústrety otec so svojou láskou. Nečaká na vyznanie hriechov od svojho syna, ale on prvý má iniciatívu, prvý robí krok k zmiereniu.

Čo je zmierenie? Zmierenie nie je iba polepšenie. Polepšenie môže byť súčasťou zmierenia, ale nemôže ho nahradiť. Polepšenie je ako pravidelná kontrola u zubára. Kto chodí pravidelne na kontrolu, má ako-tak zuby v poriadku; lekár ak nájde nejaký kaz, hneď ho odstráni, urobí polepšenie. Zmierenie je však viac – predpokladá záujem, hľadanie, túžbu i nájdenie. Najprv ide o nájdenie seba samého. Lebo človek, čo neberie vážne sám seba, čo nie je zodpovedný za seba, robí často hlúposti, hreší – aj tak, že sa ničí, aj tak, že ničí život inému. Zároveň je to tak, že nik sa nenájde sám, nik si nevystačí sám. Preto je zmierenie vždy aj stretnutie s niekým, kto nás duchovne obohacuje. Duchovne, nielen sociálno-psychologicky. (Sociálno-psychologicky si totiž pomáhajú aj ľudia, čo spolu pijú alebo drogujú alebo vykrikujú na štadióne.) Duchovné stretanie však ponúka i dôvody a silu na nejakú zmysluplnú, tvorivú činnosť a dlhodobé verné vzťahy. Základom zmierenia je však najmä nájdenie sa s Bohom, „ktorý nás skrze Krista zmieril so sebou a nepočítal ľuďom ich zločiny“. Tak píše apoštol Pavol o zmierení v dnešnom úryvku z Druhého listu Korinťanom. Pavol nevidí tento proces zmierenia len ako polepšenie, ale ako nové stvorenie: „Kto je v Kristovi, je nové stvorenie.“

Ako sa rodí takéto nové stvorenie, nový začiatok v Kristovi? Rodí sa zo stretnutia s Kristom, ktorý nám dáva skúsenosť Božej lásky. Na túto otázku Ježiš odpovedal podobenstvom o márnotratnom synovi. Podľa neho sa polepšenie často deje z núdze, hanby, ale možnosť tohto polepšenia nesiaha ďalej ako po pozíciu zahanbeného sluhu: „Už nie som hoden volať sa tvojím synom.“ (Lk 15,19) Zmierenie na rozdiel od polepšenia ide omnoho ďalej a rodí sa z veľkorysej Božej lásky: „Prišlo mu ho ľúto, bežal mu v ústrety, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho.“ (Lk 15,20) Nie hriešnik, ale Boh umožňuje nový začiatok. Hriešnik má urobiť len jedno – uveriť a následne zažiť Božiu lásku. Naozaj to stačí, netreba urobiť nič viac? Nie je v našej moci, aby sme sa „vymysleli“, musí nás niekto počať a porodiť. Ale je v našej moci pýtať sa, komu mám byť vďačný, je v našich možnostiach pýtať sa na zmysel jestvovania, dospievania, žitia... Je v našej moci čakať na lásku – aj keď je niekedy prekvapivá a nepliesť si ju so zábavkou. A je v moci Krista osloviť nás, stretnúť nás a získať si nás, aby sme v spoločenstve cirkvi spolu hľadali, spolu sa našli, spolu verili a spolu milovali. Toto spolu je potom zažívaným spoločenstvom, kde sa vždy znova chceme stretávať, rozprávať, posilňovať a smerovať k ideálu, v ktorý sme uverili.

Včera sme boli piati z našej farnosti opäť na návšteve v našej partnerskej farnosti vo Viedni – Maria Hietzing. Mimo iného sme sa radili, ako hovoriť o Bohu a svete z hľadiska viery. Nemá ísť len o tzv. úradné rozhovory (krst, sobáš, birmovka, pastorácia detí – a ani toto nemôže byť len vecou kňaza), ale má ísť o to, aby ľudia spolu hovorili aj mimo kostola o Bohu a viere. Stretnutia organizujú ľudia, ktorí sa prihlásia za hostiteľov a pozývajú k sebe na dohodnuté témy ďalších známych. Hovoria o témach, ktoré súvisia s vierou a rezonujú v spoločnosti. Hostitelia stretnutí majú podporu od farnosti; dôležitá je odozva, aby vypovedané nešlo do prázdna... Azda je to v mnohom inšpirujúce i pre nás... Lebo napokon nejde o kamarátsky pokec ani o krátkodobé polepšenie, ale o zmierenie, nájdenie sa v Bohu skrze Krista a o život, ktorý bude vďaka Kristovi posilnený a uzdravený.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 338 x