» články » detail článku

Homília - 1. veľkonočná nedeľa

Kol 3,1-4 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

4.4.2010, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Na veľkonočnú nástenku som dal motto pochádzajúce od dominikána Timothyho Radcliffa: „Keď dokážeme mlčať pred Bohom a počuť jeho Slovo, ktoré vstalo z mŕtvych, potom nás žiadne ticho neuväzní v žiadnom hrobe.“ (Sedm posledních slov, Krystal OP, Praha 2006, 69.) Ako je známe, ľudia dnes nevedia veľmi mlčať a počúvať. Preto sa dnešní ľudia označujú po anglicky za generáciu „now“, teda „hneď“. Ale niečo naozaj dobré a hodnotné si nemožno vynútiť hneď, môžeme sa na to len pripravovať a čakať.

Ježišovo zmŕtvychvstanie sa k nám dostáva týmto spôsobom. To chcel T. Radcliffe povedať. Máme spoznať, že toto zmŕtvychvstanie je skutočnosťou aj pre nás – „žiadne ticho nás neuväzní v žiadnom hrobe“, ale vytryskne von a zmení tvárnosť zeme. Zmŕtvychvstanie však nezačína vonku, ale vo vnútri, prv akoby sa prejavilo navonok, zrodilo sa z Ježišovho najvnútornejšieho života s Bohom. Preto apoštol Pavol napísal v liste Kolosonam: „S Kristom ste vstali z mŕtvych, preto hľadajte, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha. Myslite na to, čo je hore, nie na to, čo je na zemi.“ A potom dodal zvláštny argument: „Veď ste zomreli a váš nový život je s Kristom skrytý v Bohu.“ Podobný tón má evanjelium na dnešný sviatok. Neohlasuje sa nejaká silná vonkajšia istota. Počúvame len o žene, ktorá hľadá v hrobe mŕtveho Ježiša, a dostáva sa do zmätku, lebo nevie, kto mŕtveho odniesol. A tiež počúvame o dvoch apoštoloch, ktorí bežia ku hrobu. Ježiša neuvidia ani mŕtveho, ale o jednom učeníkovi sa povie, že „videl a uveril“.

My si Kristovo zmŕtvychvstanie asi radi predstavujeme ako silnú výraznú udalosť. Môže to byť následkom veľkonočných obrazov, ktoré znázorňujú vzkrieseného Ježiša ako jasného víťaza so zástavou v ruke. Vo svete plnom hlukov politických, ekonomických, mediálnych i súkromných však toto víťazstvo nežiari a nezaznieva tak, že Kristus okolo seba robí ešte väčší hluk a ešte väčšie efekty ako všetky ostatné hviezdy a celebrity. Jeho víťazstvo neoslepuje, „neovalí“ človeka zvonku, ale oslobodzuje zvnútra našej mysle, našej lásky, nášho svedomia. Takéto oslobodenie zvnútra je vždy pozvoľné; predpokladá túžbu, hľadanie a stíšenie pred sebou i pred Bohom. V tom stíšení sa rodí záujem o objavenie toho, čo život nesie a chráni, nielen toho, čo vzrušuje a baví. Na tento záujem môže odpovedať Boh a my ho začujeme vo svojom vnútri, čo Pavol vyjadril slovami: „S Kristom ste zomreli a s Kristom ste vstali z mŕtvych...“ Pritom hovoril k ľuďom, ktorí nezomreli inak ako duchovne, ale dali nový význam svojmu jestvovaniu. Zomrieť s Kristom totiž znamenalo pre prvých kresťanov dať sa pokrstiť a dať sa pokrstiť znamenalo „zomrieť“ svetským zotročujúcim silám – všetkým tým prírodným a politicko-spoločenským silám, ktoré v nás a okolo nás jestvujú a snažia sa nás zmocniť. Kto toto zotročenie nevníma, nechce vidieť, ani po nejakom oslobodení netúži a nemôže byť ani Kristom oslobodený.

Kto však zotročenie vníma, nielen u seba, ale záleží mu aj na ostatnom svete, býva často milo prekvapený – samotným Bohom. Prví kresťania asi 50 rokov čakali, že Kristus „now“ (hneď) príde a vyslobodí ich a bude koniec zlého sveta a pre spravodlivých nastane Božie kráľovstvo. Ale dlho sa nedialo nič. Len prví apoštoli pomreli, cirkev bola prenasledovaná, kresťania odpadávali od viery a Ježiš neprichádzal. Príde vôbec niekedy? Neuverili sme v neho nadarmo? – pýtali sa. A Ježiš napokon prišiel, ale nie s hrmotom anjelského vojska, lež zvnútra našej reči a nášho pochopenia. Po 40 až 60 rokoch boli napísané evanjeliá. Ježiš v nich prišiel v Matúšovom, Lukášovom, Markovom a Jánovom porozumení. Tieto texty vznikli po dlhých desaťročiach čakania a Ježiš v nich nanovo zažiaril.

Niečo podobné sa odohráva v živote jednotlivca. Najprv je nadšenie, potom prídu sklamania. Ale keď sa poctivo bojuje o vieru a zmysel, môžeme dostať ako dar nové východisko. Radcliffe spomína priateľa z dominikánskeho rádu menom Anthony Ross. Anthony bol skvelým kazateľom, ale potom ochorel, postihla ho mŕtvica a onemel. Odborný lekár mu povedal, že už nikdy nepreriekne ani slovo. Anthony mu však odpovedal: „Ďakujem vám, doktor.“ Nato onemel zasa doktor. Anthony naozaj už nemohol nikdy normálne hovoriť, ale občas vyriekol slovo, vybojoval ho priam zo seba ako plod veľkého utrpenia i víťazstva. A ľudia za ním prichádzali z diaľky, aby sa práve u neho vyspovedali, aby počuli tých pár slov, ktoré im mohol povedať. Keď mal Radcliffe prevziať funkciu do Ríma, išiel sa s Anthonym Rossom rozlúčiť. On mu povedal len jedno slovo: Odvahu! V tomto zmysle, milí nech aj pre nás platí, že máme zmĺknuť pred Bohom – aby sme začuli Krista, ktorý vstal z mŕtvych, našli odvahu k životu a nič nás neuväznilo v žiadnom hrobe.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 26 x