» články » detail článku

Homília - 2. veľkonočná nedeľa

Zjv 1, 9-19 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

11.4.2010, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Pred týždňom som spomenul, že vzkriesený Ježiš neprichádza medzi nás na spôsob súčasnej mediálnej hviezdy, ktorá okolo seba robí veľký hluk. Evanjeliá dosvedčujú, že vzkriesený Ježiš prichádzal tak, že jeho učeníci boli z toho priam rozpačití a prežívali veľké pochybnosti. Týchto ľudí nepresvedčil väčší hluk, silnejšie viditeľné dôkazy, ale vnútorná skúsenosť s Ježišom zmŕtvychvstalým. Príbehy v evanjeliách a vyjadrenia v apoštolských listoch preto máme čítať aj týmto spôsobom – ako svedectvá o vnútornej skúsenosti so zmŕtvychvstalým Ježišom. Takáto skúsenosť je vždy osobná, jedinečná, ale čo sa týka obsahu, vyjadruje to, čo je základné pre každého človeka.

Tým základným nemôže byť nejaká zaujímavosť, nejaké čudo. Tým základným môže byť len to, čo nám dáva Ducha (čo nám umožňuje dýchať a žiť) a čo nás privádza k poznaniu, kto je náš Pán a Boh. Vzkriesený Kristus sa podľa Jánovho evanjelia legitimuje ako Ježiš ukrižovaný – „ukázal im ruky a bok“ čiže svoje rany. O tieto rany sa zaujíma apoštol Tomáš. Zjavenie Tomášovi je tiež opísané ako vnútorná skúsenosť: Dvere sa neotvárajú čiže materiálna „ohraničujúca“ skutočnosť zostáva. Pochybujúci, ale súčasne po stretnutí s Ježišom túžiaci Tomáš vnútorne vníma, vidí a počuje Vzkrieseného uprostred svojich podobne túžiacich priateľov. To ho vedie k vyznaniu viery, že cez vzkrieseného Ježiša k nemu prichádza jeho Boh a Pán.

Ak si pripomenieme, že evanjeliá vznikli 50 až 70 rokov po Ježišovej smrti – na jednej strane ako svedectvo mocných prejavov viery, obdivuhodného rozšírenia kresťanskej viery od Jeruzalema až po Rím, ale na druhej strane ako svedectvo trpkých sklamaní prvých kresťanov, že Ježiš neprichádza súdiť svet a necháva ich naďalej trpieť v zlom svete – je rozprávanie o zjavení vzkrieseného Ježiša Tomášovi aj akýmsi vyvodením dôsledkov z týchto skúseností. Trápenie vo svete priviedlo kresťanov k  odmietaniu každej ilúzie, snívania a fantazírovania (neuverím, kým neuvidím rany) a zároveň vnútorné spracovanie týchto trápení ich priviedlo k poznaniu, že uprostred hľadajúcej, modliacej sa a bojujúcej cirkvi je predsa len prítomný vzkriesený Ježiš. Je prítomný ako ten, čo potvrdzuje, že rany majú zmysel, že nie sú nadarmo, že rany Ježišove (ale aj naše – jeho učeníkov) sú vlastne potvrdením, že tu koná Boh. Boh Ježiša Krista sa totiž nezjavuje ako ten, kto svojim ctiteľom umožňuje pohodlný a nezranený život, ale ako ten, kto sa dáva poznať aj na dne priepasti. Pravda, ak sme sa na to dno dostali nie pre svoje hlúposti a hriechy, ale tak ako Ježiš pre vernosť Bohu a svojmu svedomiu.

V približne rovnakom období ako Jánovo evanjelium (asi v rokoch 90-95 po Kr.) vznikol aj spis Nového zákona, ktorý nazývame Apokalypsa alebo Zjavenie (proroka) Jána. Boli to časy, keď rímsky cisár Domicián kruto prenasledoval kresťanov, lebo patrili k tým obyvateľom jeho ríše, ktorí ho odmietali uznať za „boha“. V tejto súvislosti lepšie porozumieme Tomášovo vyznanie: „Pán môj a Boh môj“ – pre kresťanov Boh je ten, kto stojí za ukrižovaným Ježišom. Preto svedectvo, ktoré sme dnes čítali z 1.kapitoly Zjavenia Jánovho, je v mnohom podobné príbehu z evanjelia o Tomášovi. Prorokovi, ktorý trpí pre svoje svedectvo o Ježišovi, sa zjavuje vzkriesený Ježiš. Zjavuje sa mu, aby ho posilnil a aby mu odovzdal posolstvo pre cirkvi (v množnom čísle, lebo cirkvami sa mysleli jednotlivé spoločenstvá kresťanov). Zjavuje sa mu uprostred svietnikov ako „Syn človeka“, teda menom, ktorým sa označoval sám Ježiš. Svietniky poukazujú na spoločenstvá cirkvi, ktoré majú plniť Ježišovu výzvu: Buďte svetlom sveta! Prorok sa vrhá na kolená podobne ako Tomáš, lebo vidí „Prvého“ a „Posledného“ a „Žijúceho“. Tieto mená zasa odkazujú nie na materiálnu, ale na základnú vnútornú skúsenosť, porozumenie, z ktorého sa dá dýchať a žiť: Pane Ježišu, ty si zakladateľ, pôvodca, i zavŕšiteľ nášho jestvovania, skrze teba máme život!

Je to všetko dávna minulosť? O pár dní v noci z 13. na 14. apríla si na Slovensku pripomenieme zvláštnu udalosť. Pred 60 rokmi prepadli vládnuci komunisti vojskom, štátnou políciou a milicionármi všetky kláštory v Československu. Kláštory vyrabovali a rehoľníkov uväznili. Niektorých dali ako najväčších zločincov na dlhé roky do väzenia, mladších dali do tzv. pracovných táboroch. Týkalo sa to tisícov kňazov a mníchov, a vlastne celej našej kultúry. Dodnes sa z toho cirkev úplne nespamätala. Na pamiatku tých udalostí sa bude v kostoloch na celom Slovensku zvoniť o 20.58 a ľudia sú pozvaní k tichej modlitbe. Po 20 rokoch slobody nezaškodí nám pomeditovať nad tým, ako naši predkovia pred 60 rokmi statočne trpeli pre svoju vieru a mnohým z nás aj týmto svedectvom umožnili stretnúť sa s Ježišom ukrižovaným a zmŕtvychvstalým.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 2 x