» články » detail článku

Homília - 4. veľkonočná nedeľa (C)

Sk 4,23-31; Jn 10,22-30 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

25.4.2010, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


(Dnes namiesto bežnej homílie ponúkam rozšírenú verziu, ktorú som v rámci cyklu o modlitbe predniesol v kostole Cirkvi bratskej v Bratislave na pozvanie Daniela Pastirčáka.)

Daniel ma požiadal, aby som si pripravil svoj príhovor na tému modlitby. O tejto téme ste pri svojich nedeľných stretnutiach už viackrát uvažovali. Rád by som vedel, čo všetko tu doteraz na túto tému odznelo a k čomu ste dospeli, aby som na to mohol nadviazať. Keďže to zatiaľ nie je možné, nadviažem na to, s čím sa pri téme modlitby stretávam a kde sa ma táto téma najviac dotýka.

Pochádzam z rímskokatolíckej (západnej) tradície, pre ktorú je typická viazaná modlitba. Teda modlitba podľa určitého poriadku a pravidla, modlitba kánonická, vopred zostavená, vymodelovaná a tradičná. Zaiste, za týmito modelmi modlitby je tradícia synagógy, biblických žalmov a Pánovej modlitby. A tiež tradícia slávenia večere Pánovej, za ktorou je zasa tradícia židovskej veľkonočnej večere. Práve pre tieto vznešené východiská však naše modlitby často fungujú ako vzorec a pravidlo, ktoré len ťažko vieme aktualizovať. Rozšírené sú aj tzv. ľudové pobožnosti (napr. litánie, ruženec a krížová cesta, ale aj mnohé ďalšie modlitby). Tieto z tvorby ľudí pochádzajúce modlitby by nemuseli byť až také viazané ako modlitby cirkevnej liturgie, ale často sa aj tu niektoré modlitbové postupy tak etablovali, že prestali byť inšpiráciou a stali sa nemeniteľným vzorcom. Neželaným dôsledkom je skúsenosť nečasovej modlitby a predstava modlitby ako povinnosti, ako veci nudnej i zbytočnej. Asi viete, že katolíckym kňazom (zvlášť mníchom) sa ukladá povinnosť modliť sa tzv. liturgiu hodín (kedysi sa to nazývalo breviár). Spomínam si na dvoch starších kňazov, s ktorými sme sa raz ako študenti tú liturgiu hodín modlili, ako po recitovaní z knižky (vtedy latinskej), jeden z nich povedal: „Nechajme už ten breviár a poďme sa radšej modliť!“

Predpokladám, že v prostredí protestantskej tradície a zvlášť evangelikálnych cirkví, je menej častá takáto viazaná modlitba a častejšia je modlitba osobná a spontánna. S týmto prístupom k modlitbe sa v ostatnom čase možno stretnúť aj medzi katolíckymi kresťanmi, zvlášť medzi príslušníkmi novších duchovných hnutí. Ale asi poznáme aj nebezpečenstvo tohto spontánneho prístupu k modlitbe. Reč modlitby tu síce plynie voľne, ale zdá sa, že niekedy i nerozumne a zbytočne emocionálne. Mnohí z vás poznajú priateľa kňaza Antona Srholca. On určite nie je predstaviteľom nejakej zväzujúcej rímskokatolíckej tradície. A to ani pri modlitbe. Ja si však dobre pamätám aj na jeho bonmot, ktorým raz na polotajnom stretnutí kňazov v časoch komunistického režimu zareagoval na osobnú modlitbu jedného kňaza - hostiteľa, ktorou otváral naše stretnutie: „Janko, nechaj už tie sväté žuvačky“!

Takže modlitba ani ako zákon, ale ani ako svätá žuvačka. Ale modlitba rozumná i spontánna, tradičná i aktuálna súčasne. Kedy je možná takáto modlitba? Myslím, že vtedy, ak vychádza z nášho konkrétneho života. Života uprostred prírody i spoločnosti, života vnímavého na osobný príbeh i na príbeh sveta, života v jeho všednosti i života v jeho existenciálnej otáznosti. Preto som aj nazval môj dnešný príspevok „Modlitba uprostred života“. Skúsenosť konkrétneho života je totiž to jediné, čo máme ako-tak pod svojou dohľadom. On je témou našich spomienok a plánov a mal by byť aj témou našej modlitby. Nikdy som nerozumel ľuďom, ktorí vravievajú, že si vyčítajú, ako im myšlienky odbiehajú od modlitby k všedným starostiam. Čím iným by sme sa mali v modlitbe zaoberať, ak nie svojimi starosťami a radosťami? Zaiste, záleží na tom, ako sa zaoberáme – či sa uzavrieme do seba alebo sa otvoríme. Ale nejde o hocijaké otvorenie sa. Kto sa otvorí životu takpovediac len mediálne, ten akoby žil stále v prievane otvorených dverí a okien, a raz ho z toho musí rozbolieť (nielen) hlava. Modlitbou myslíme najmä otvorenie sa Bohu. Týmto otvorením zasa nie je len naša aktivita, naše akési „hovorenie do Boha“, ktorým by sme si nárokovali: Počúvaj ma! Modlitba je naopak najmä naším počúvaním Boha, stíšením sa pred Bohom.

V úryvku z Jánovho evanjelia sme počuli, ako sa Ježiš raz kriticky vyslovil na adresu niektorých židov v chráme, ktorí mu oponovali. Išlo o to, či je Kristom alebo nie. Ježiš to zaujímavo otočil, že oni mu neveria, lebo si nevšímajú jeho skutky svedčiace, že koná v Božom mene. A nevšímajú si a neveria, lebo nie sú z jeho oviec. A tými jeho ovcami nie sú, lebo nepočúvajú. Obraz s ovcami asi dnes vzbudzuje predstavu nejakej stádovitej závislosti. Myslím, že dnes by Ježiš tento obraz o ovciach a pastierovi nepoužil, ale hovoril by skôr o priateľstve: Ja som verný priateľ a poznávam rád nových priateľov; stávajú sa mojimi priateľmi, lebo ich poznávam a beriem vážne. Ježišovými priateľmi, učeníkmi sme sa stali takto – poznal nás, oslovil, oslovil v jadre našej bytosti a uprostred nášho života. Na toto oslovenie odpovedáme jeho počúvaním a nasledovaním, spolukráčaním životom s ním k Bohu Otcovi. To je aj základ každej modlitby: Som oslovený a počúvam. Nejde v prvom rade o moju námahu. Boh sa namáha mňa osloviť. Z mojej strany ide viac-menej len o to – aby som mal zapnutý príjem, aby som bol slobodný pre počúvanie.

Ježišovi učeníci po jeho smrti zostali hrozne sklamaní, ale zároveň otvorení pre počúvanie Boha. Preto mohli skúsiť Ježiša ako Žijúceho u Boha. Preto mohli začať konať jeho skutky, stať sa uzdravujúcimi ako on. Zostali nastavení na počúvanie Boha tak, ako sa to naučili od Ježiša. Nie cez filter tradičného židovského výkladu, ale prostredníctvom skúsenosti z konkrétneho života: „Nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli!“ (Sk 4,20) Peter a Ján sa takto bránili pred kňazmi a zákonníkmi v Jeruzaleme. V úryvku zo Skutkov apoštolov (Sk 4,23-31) sme počuli, ako potom medzi priateľmi spracovali svoju skúsenosť s Ježišom a odmietavé reakcie židov na ich konanie a ako sa modlili. V ich modlitbe bol pohľad na svet ako na Božie stvorenie (Ty si stvoril...), prežívanie židovskej tradície (prostredníctvom Dávida si nám, Bože, povedal...) i vlastná nová skúsenosť s Ježišom, ale aj s okolitým svetom (v tomto meste sa spolčili pohania s izraelským ľudom proti tvojmu služobníkovi...). Na záver bola prosba, aby vládali žiť a konať v mene toho, kto ich oslovil a zmenil, v mene Ježiša. Takýto prístup nazývam modlitbou uprostred života, modlitbou počúvania Boha a odpovedania Bohu uprostred života.

Boh oslovuje a ja chcem počúvať. To po prvé. Uprostred konkrétneho života. To po druhé. Určite nie uprostred mne vzdialeného kontextu (ako sa to, žiaľ, občas medzi kresťanmi deje), ani nie uprostred nereálnych snov a ilúzií (ako sa to, žiaľ, tiež medzi kresťanmi často deje). Uprostred života. Tu chcem počuť od Boha najmä to, ako mám žiť, aby som mal život v plnosti, aby som žil život, ktorý bude mať zmysel. Uprostred života, ktorý nie je len môj, ale je to život s inými vo svete. Preto je dôležité, aby aj moje vyslovovanie života bolo uprostred tohto sveta zrozumiteľné a komunikovateľné, ako zdôrazňoval veľký teológ 20. stor. Karl Rahner: Náboženská skúsenosť, artikulácia životného príbehu pred Bohom, sa nemá dostávať do teologického ofsajdu, takže obsah našej skúsenosti by sa stával čoraz väčšmi subjektivisticko-impresionistickým v štýle zbožnej psychológie viery, a tým aj čoraz menej súcim na svedectvo vo verejnosti, ktorá ho podozrieva z ideologizácie. Náuka cirkvi a život, teologický systém a náboženská skúsenosť, dogmatika a mystika, doxografia a biografia kresťana majú kráčať pospolu...

Toto všetko sa má najprv zažiť a vyjadriť v modlitbe uprostred života. Po tom túžim, o to sa usilujem, a toto aj veľmi prajem nám všetkým. Vyhnúť sa neosobnému recitovaniu podľa zákona, ale aj svätým žuvačkám, a počúvať Boha, ktorému dokážeme odpovedať uprostred života.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 369 x