» články » detail článku

Homília - Nanebovzatie P. Márie

1 Kor 15,20-27 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

15.8.2010, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Asi pred mesiacom sme mali v našej obci mimoriadne smutnú rozlúčku, keďže išlo o pohreb celkom maličkého dieťatka. Z rozhovorov s blízkymi ľuďmi tohto dieťatka som sa dozvedel, ako zvláštne komentujú ľudia takúto nešťastnú smrť. Zdá sa, že pomerne rozšírená je predstava o akomsi osude (karme), ktorému nik nemôže uniknúť. Niektorí do tohto osudového konania pletú samotného Boha, akoby on cielene chcel našu smrť či iné nešťastie. Ďalší sú zasa názoru, že rodina nesmie za svojím dieťaťom smútiť, lebo mu tým bráni odísť do neba a drží ho svojím smútkom kdesi medzi nebom a zemou.

Takéto témy súvisiace so smrťou nie sú ľahké a my k nim ani nevieme veľa povedať. To však neznamená, že máme o nich nerozumne a necitlivo tárať. Veď, ak by sme verili v osud, nemalo by význam o niečo sa pokúšať, o niečom naozaj rozhodovať, a ak by sme náš smútok pokladali za ďalšie nešťastie, ktorým škodíme našim zomrelým, nesmeli by sme ani láske dovoliť, aby sa v nás zrodila, lebo len ten, kto nemiluje, ani nesmúti. O tejto téme – nakoľko je naše ľudské telo smrteľné a čo bude s nami, keď naše telo zomrie – je dnešný sviatok Nanebovzatia Panny Márie. Pôvodne sa sviatok aj nazýval „Smrť alebo usnutie Panny Márie“ a až následnou meditáciou nad touto smrťou sa smrť Márie pochopila ako cesta do neba.

Už samotný názov sviatku nám trochu zvestuje, prečo veľa o ňom povedať nevieme. Hovoríme o nanebovzatí, ale nevieme veľmi povedať, čo je nebo. Hovoríme o „vzatí Márie s telom a dušou do nebeskej slávy“, ale nevieme veľmi povedať, ani čo je telo, ani čo je duša. Zostaňme teda pritom, že všetky naše slová sú vždy len znakom, menom, ktorým niečo naznačujeme; pomáhame si nimi niečo pochopiť a potom niečo urobiť, ale naše slová nikdy nie sú to isté ako vec či udalosť sama. A navyše je zasa rozdiel medzi slovami, ktorými pomenúvame jednoduché veci a javy, a potom udalosti a javy zložité, ktoré majú veľa súvislostí. Záleží však aj na tom, z akého uhla pohľadu sa na niečo dívame alebo o tom premýšľame. Inak sa pozerá na ľudské telo chirurg, inak módny fotograf, inak ľúbiaci človek a inak filozof. Čo znamená telo v kresťanstve? Ľudské telo je v kresťanstve a Biblii jednoducho život so všetkým, čo k nemu patrí. S jeho situáciou, miestom, vzťahmi, príbehom... Určite telo nie je len „koža, kosti, mäso“, hoci aj, a určite telo nie je len akýsi obal pre dušu. Je to život so všetkým, čo k nemu patrí.

Dnes sme od apoštola Pavla počuli, že na Ježišovi Kristovi sa ukázalo, že Boh chce náš život zachovať – telesný život, veď nijaký iný človek nemá. Avšak taký telesný, ktorý je schopný premeny; nie zo samotnej prírody, ale zo vzťahov k ľuďom a najmä k Bohu. Pavol túto premenu nazýva zmŕtvychvstaním alebo vzkriesením. Hovorí o nej, lebo skúsil, že Kristus je premenený – ako prvý z nás ľudí. Potom prídu na rad tí, čo patria Kristovi, tí, ktorí majú účasť na novom chápaní života vďaka svojmu krstu a zasväteniu sa Kristovi, následne vďaka vzťahom viery a lásky, do ktorých týmto zasvätením vstúpili. V tejto súvislosti vidí naša cirkev medzi tými, čo patria Kristovi, osobitne jeho matku Máriu a o jej smrti hovorí ako o usnutí v Pánovi alebo nanebovzatí. To, čo platí pre Máriu, platí i pre všetkých, ktorí sú blízko Kristovi svojou vierou a krstom. A to vo svojom tele, vo svojom živote, v starostlivosti o toto telo a v solidarite s týmto telom, keď je najviac zraniteľné, čo sa deje najviac práve pri smrti. Spisovateľ a mních Anselm Grün napísal, že nanebovzatie Márie nám pripomína, že Boh sa zjavuje v našom tele, že hovorí k nám cez naše telo, aby naše telo odrážalo jeho slávu – tak ako telo Kristovo. (A. Grün/ P. Reitzová,Mariánské svátky, Kostelní Vydří 2006, 57.)

Slovenská výtvarná umelkyňa Dorota Sádovská zobrazuje vo svojej tvorbe predovšetkým nahé ľudské telo. Nie preto, aby ho ukazovala dráždivé a zvodné, ale aby ukázala človeka, lebo človek nie je tým, čo má a ako je oblečený. Nedávno v článku pre jedny noviny s miernym humorom narážala na známe príslovie, že „šaty robia človeka“. (Máš na menej!, in: Magazín Pravdy, 12.8.2010.) Tí najbohatší šijú u plastického chirurga, a tak ich šatami, ktoré „ich robia“, je telo podľa chirurgicky ušitých ideálnych proporcií. Ona sama išla na jednu výstavu ozdobená náhrdelníkom z visačiek, ktoré pochádzali z nákupov zlacneného šatstva. Výstava sa volá: „Máš na menej!“ Tí, čo ju pripravili, nás však zjavne postavili pred výzvu: Môžeš mať na viac! Presne pred takúto výzvu nás stavia aj dnešný sviatok: Pozri sa na seba, na svoje telo, na svoj život, a spoznaj, že máš na viac ako na zaujímavé oblečenie svojho tela, máš na viac ako na plastiku, máš na nebo, máš na to, aby si ako Kristus, ako Mária vošiel do Božej lásky, do Božej slávy.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 580 x