» články » detail článku

Homília - 3. adventná nedeľa (A)

Jak 5,7-10 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

12.12.2010, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Neteší ma, keď sa niekto vyhovára na okolnosti, aj keď to viem pochopiť. Okolnosti nás mocne poznačujú, ale namiesto toho, aby sme im úplne podľahli, máme sa im postaviť a pýtať sa, čo je správne, a potom zodpovedne konať, ako vieme a vládzeme. Sv. Písmo takýto prístup, keď nepodliehame okolnostiam, ale ich posudzujeme (aj z viery v Boha), nazýva bedlivosťou. V advente sa nám zdôrazňuje, že táto bedlivosť sa zameriava na príchod Pána, ktorý prichádza ako Záchranca, Liečiteľ a Osloboditeľ, ale tiež ako Sudca, ktorý podľa apoštola Jakuba z dnešného druhého čítania už priam čaká predo dvermi. Pojmu Sudca vo vzťahu k Bohu sa netreba báť: Sudca je ten, čo rozhoduje (teda nie ten, čo v prvom rade odsudzuje na trest), a my sa od neho učíme správne poznávať a rozhodovať.

Keď sa ma niekto pýta, o čom je advent, hovorievam, že je pripomenutím a prežívaním toho, ako si predstavujeme svoje ideály. Aj veriaci kresťan má obyčajné ideály, ako je napr. dobré zdravie, dobrá práca a pláca, pekné ľudské vzťahy a pod. Tieto ideály sú však u kresťana nie iba doplnené, ale nesené a premieňané naším vzťahom k Bohu skrze Ježiša Krista, nášho Pána, nášho ideálu, našej autority a orientácie. V ňom sme pokrstení, akoby do neho ponorení, do jeho zmýšľania a konania, s ním sa stretáme v jeho slove a modlitbe, aby sme s ním raz aj naplno zhodnotili svoj život. Okolnosti, v ktorých žijeme, nie sú jednoducho dobré alebo zlé. Preto je dôležité byť bedlivý, preto je dôležité príchod Pána prežívať aj ako príchod Sudcu a pritom si rozvíjať schopnosť rozlišovať o sebe, ľuďoch a svete a správne sa rozhodovať.

Táto snaha sa musí aj nejako prejaviť, na svoju bedlivosť si musíme nájsť čas, a ten čas naplniť aj primeraným obsahom. Určite nestačí prežívať advent len cez upratovanie bytu, kupovanie darčekov či pečenie koláčikov. V ostatných rokoch sa ujal zvyk organizovať rôzne (pred)vianočné posedenia a besiedky. Chystajú ich veľké firmy, podniky, školy a združenia. Už aj bežné médiá zachytili, že na týchto posedeniach ide viac-menej o dobré jedlo, pitie a zábavu a že (pred)vianočné večierky dostali priam maškarný charakter. S kresťanským adventom to už nemá nič spoločné, ale ľudia sa bavia. Kto nič iné od života nečaká ako príjemné zážitky, kto nič iné neverí, ako v úspech seba samého, ten sa aspoň chvíľku baví. To bolo napokon heslo tzv. postmoderny – „baviť sa“, lat. delectare, tal. dilettare. (Odtiaľ známe slovo diletant...) Západní myslitelia vravia, že postmoderna ako kultúrna epocha je však už mŕtva – aj so svojím kultom mladosti a zábavy; skončila niekedy medzi 11. septembrom 2001 a vypuknutím veľkej finančnej krízy. Na Slovensku sa možno ešte tvárime, že zábava pokračuje. Všetko k nám dochodí oneskorene. V tejto situácii však nemožno nábožensky reagovať len dôrazom na tradície či plnenie povinností. A už vôbec nie je možné inscenovať v náboženskom priestore len ďalšiu formu postmoderného bavenia sa, hľadania zážitkov (to by bol ten diletantizmus), ale treba sa nám usilovať o súd, posudok a rozsudok – o sebe a o svete. Veď aj my sme svet, zadrel sa nám pod kožu – tie okolnosti, na ktoré by sme sa chceli vyhovoriť. Skúsme si to všimnúť aj pri našom adventom pokání. Nezostaňme na povrchu pri odriekaní tradičných fráz a formuliek, pokročme ďalej k porozumeniu seba a sveta, a najmä Pána, ktorý k nám a do nás prichádza.

Teológ Eugen Drewermann vysvetľuje sudcovskú úlohu Ježišovu na obraze Petra Paula Rubensa, ktorý visí v Múzeu starého umenia v Bruseli. Obraz znázorňuje scénu s cudzoložnou ženou. Okrem ženy a divákov je na obraze sebaistý zákonník s fanatickým pohľadom a odutý farizej, ktorému je všetko jasné. Vedľa ženy stojí muž, ktorý spýtavo hľadí na Ježiša. Samotný Ježiš nehľadí na nikoho a všetko je znázornené v jeho ruke, ktorú napriamuje k žene, aby jej dala najavo, že ju neodsudzuje, ale chápe. Drewermann píše: „Veriť v Ježiša znamená: jestvuje sila, ktorá nás drží, keď si myslíme, že sa už potápame, jestvuje hlas, ktorý sa nás pýta, čo sme zač, keď už sami sebe nerozumieme, hľadia na nás oči, také láskavé, chápavé, smutné, a predsa radostné, že si vďaka tomu pohľadu môžeme trúfnuť pohliadnuť sami sebe do očí, nech sa stalo čokoľvek; je v nás dôvera, ktorá nám dáva silu uveriť opäť v seba samého, ísť a už „nehrešiť“. (E. Drewermann, Stopy spásy, Portál Praha 2010,11.) Milí priatelia, nech je toto aj naša skúsenosť, v ktorej sa chceme podporiť, chrániť si ju a rozvíjať!


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 304 x