» články » detail článku

Homília - 7. veľkonočná nedeľa (A)

1 Pt 4,12-16 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

5.6.2011, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Sú dnes kresťania prenasledovaní? Ubližuje niekto mne ako kresťanovi, ako katolíkovi, ako kňazovi? Zo sveta sa dozvedáme, že kresťania sú pre svoju vieru zabíjaní pri násilných nepokojoch v niektorých prevažne moslimských krajinách (Irak, Pakistan, Egypt, Sudán...). Viacerým našim katolíkom ale ide o život aj v Južnej Amerike, kde je obyvateľstvo prevažne katolícke. V týchto krajinách sa im neubližuje preto, že sa hlásia ku kresťanstvu, ale pre dôsledky, ktoré naši ľudia zo svojej viery odvodzujú: Ubližujú im, lebo sa zastávajú vykorisťovaných a chudobných. V Európe sa niektorí naši katolícki kresťania nazdávajú, že nám ubližuje sekulárny svet. Teda svet neveriaci, presnejšie, svet, ktorý vylučuje náboženstvo z verejného života, a to vraj tzv. diktátom relativizmu. Za relativizmus sa pokladá popieranie možnosti pravdivo spoznať, čo máme morálne robiť.

Kým dnes niektorí naši katolíci sa cítia ohrození tým, že iní ľudia nezdieľajú ich názory (na mravnosť), kresťania, ktorým bol určený Prvý list apoštola Petra, trpeli z opačného dôvodu: Pohania ich vysmievali, ponižovali a napokon aj zabíjali, lebo títo noví kresťania opustili ich spôsob života. Vo 4. kap. (1 Pt 4,3) sa dočítame, čo sa tým myslí. Apoštol tu píše, že kresťania sa prestali správať neviazane, prestali sa opíjať a prežierať, skončili tiež s uctievaním božstiev, veštením a čarodejníctvom. V liste nájdeme povzbudenie, aby sa kresťania nedivili tomu, že svojím spôsobom života rozčuľujú pohanov, ale tešili sa z toho, lebo kto trpí ako kresťan, nemá sa pre čo hanbiť, ale má oslavovať Boha.

Trpieť ako kresťan... Také niečo si nik z nás nedá za cieľ. Za cieľ si dávame spôsob života, ktorý pokladáme za správny. Odpoveď na otázku, prečo niekto pokladá za správny životný štýl užívať si bez obmedzenia, teda veľa jesť, piť, sexovať, míňať peniaze, môže byť jednoduchá: pravdepodobne je sebec, drzáň, poživačník... Ale môže byť aj menej odsudzujúca: Ľudia sú nešťastní, a tak hľadajú uspokojenie v tom, čo je im najbližšie. A najbližšie je vlastné telo s jeho pudovosťou. Pohania mali asi aj náboženský dôvod: Správali sa neviazane, lebo sa nazdávali, že sa tak podobajú svojim bohom (ktorých nik neobmedzuje). Správať sa mravne predpokladá prijať za správny nejaký poriadok správania; je to čiastočne možné pomocou pýtajúceho sa rozumu (svedomia). Rozumný človek sa neprejedá, neopíja, nestrieda len tak sexuálnych partnerov a pod. Ako vieme z dejín, rozumnými boli aj niektorí inteligentní pohania, a rozumní a mravní sú aj niektorí naši neveriaci súčasníci. Okrem toho, že takíto ľudia sú dosť zriedkaví, je však dôležité si povedať, že z pohľadu kresťanskej viery mravnosť z rozumových dôvodov nie je ideálom. A nielen preto, že býva zriedkavá.

Možno to niekoho prekvapí, ale kresťanská mravnosť nemá byť dôsledkom cvičenia sa v rozumnom morálnom konaní, ale má pochádzať z lásky. Ak by nepochádzala z lásky, málokto z nás by mohol povedať, že nikdy vážnejšie nezhrešil, a preto má právo byť označený za morálneho. Pohania, ktorým písal apoštol do Malej Ázie, neboli vzdelaní, v sebaovládaní vycvičení filozofi. Boli to obyčajní hriešni ľudia, ktorí objavili cez Ježiša lásku a sebaúctu. Preto opustili pohanské nemravné spôsoby. Nazdávame sa, že to v súčasnosti môže byť inak, že kresťanstvo dnes môže premieňať ľudí inak ako prebudením k láske vďaka Ježišovi ukrižovanému a vzkriesenému? Áno, sekulárny svet nás rozčuľuje; zdá sa nám, že nám diktuje predstavu, že nič nie je mravne dôležité a záväzné. Ktorýsi súčasný filozof si všimol, že dnešný sekulárny svet uznáva len jedno obmedzenie, jednu hranicu: Nesmieš nanucovať svoju túžbu tým, čo sa nemôžu brániť! Preto taký mediálny krik, keď vznikne podozrenie, že niekto zneužil dieťa, alebo si niečo násilne vynucoval od ženy. Čo robí dospelý človek sám, čo robia dospelí ľudia v súkromí, sa prestalo mravne hodnotiť. Môže to byť hlúpe, ba sebazničujúce, ale prestalo sa to hodnotiť. Nás kresťanov to trápi, ale to nie je utrpenie, o ktorom hovoril apoštol. To je len pohoršovanie sa. Pohoršovať sa je však k ničomu. Dôležité je ponúknuť svedectvo, ktoré mení a oslovuje.

Český jezuita Petr Kolář, ktorý veľa rokov prežil vo Francúzsku a Nemecku a v Čechách je pokladaný za odborníka na médiá, sa nedávno v jednom rozhovore vyslovil (Univerzum 1/2011), že naša cirkev v ostatnom období temer na všetky podnety zo sekulárnej spoločnosti reaguje slovkom „nie“. Potom sa nedivme, že nás neberú vážne... Za oblasti, ktoré sú dnes pre spoločnosť v Európe dôležité, označil tému ekológie, postavenia žien, ľudskej sexuality a sociálnej solidarity. To sú témy, o ktoré sa ľudia zaujímajú a kde aj ponúkajú svoje predstavy a riešenia. A my na tieto predstavy nemôžeme odpovedať len slovkom „nie“, ani jednoduchým „áno“, ale máme ukázať na rozdiel medzi schválením si vlastného sebectva a skúsenosťou premieňajúcej lásky. Vieme to, máme na to? Skúšajme to, veď takáto skúsenosť či svedectvo je to jediné, na čom záleží, jediné, pre ktoré sa oplatí žiť i trpieť.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 332 x