» články » detail článku

Záver roka - poďakovanie

31.12.2011, sobota

Autor: Karol Moravčík


Poďakovanie
Ďakujeme všetkým, ktorí prispeli k životu našej farnosti. Osobitne našim spolupracovníkom v kostole – máme tri panie kostolníčky, ktoré sa starajú o prípravu bohoslužieb – ako aj ďalším ženám, ktoré majú na starosti výzdobu a upratovanie. Tiež všetkým našim miništrantom, lektorom a asistentom. Poďakujme sa našim organistom (pri organe sa striedajú piati) a členom našich spevokolov (dospelí, mládežnícki, deti). Tiež našim katechétom za vyučovanie náboženstva a všetkým, čo sa venujú deťom a mládeži. Takisto všetkým, ktorí pomáhali pri príprave rôznych podujatí, pri sociálnych a spoločensko-kultúrnych aktivitách v kostole, v F centre, na fare a v celej DNV. Ďakujeme všetkým, čo obetovali finančné prostriedky, ako aj tým, ktorí obetavo pomáhajú riešiť starosti s hospodárením. Vďaka všetkým za duchovné obety a modlitby pre spoločné dobro.

Retrospektíva a vízia
Od istého času sa zaužívalo, že so starým rokom sa treba lúčiť so zábavou, ktorá prechádza do komédie. Starší ľudia spomínajú, že v Dev. N. Vsi boli kedysi na Silvestra na viacerých miestach tanečné zábavy. Nechápalo sa to však tak, že Silvester musí byť výslovne o humore a vtipoch. Takú predstavu o Silvestri prinieslo asi až vysielanie televízie, ktorá na posledný deň roka zaviedla vysielanie zábavných humornejších programov.

Pre kresťanov je posledný rok spojený viac s poďakovaním, čo samozrejme neruší možnosť zabaviť sa či všeobecne sa radovať. Dôvody našej radosti môžu byť vlastne tie isté ako dôvody vďačnosti. Kto prežil za ostatný rok niečo ťažké (a vždy je toho v každom roku dosť!), nespája svoju vďačnosť však s tým, že sa mu všetko zlé a ťažké vyhlo, ale skôr s tým, že ho to nezlomilo, že to uniesol, že azda spoznal i zopár ľudí, ktorí pri ňom stáli, že azda skúsil nejako i novým spôsobom, ako sa Boh dáva spoznať v našich ťažkostiach. Kto prežil za ostatný rok zasa niečo vyslovene vydarené, úspešné, dobré, je pre neho tento deň príležitosť si to pripomenúť, poďakovať sa, tešiť sa.

V našej farnosti to ťažké i to vydarené vnímam viac cez jednotlivé osobné príbehy ako cez nejakú jednu mimoriadnu udalosť. Ale dôležité je vnímať aj to, čo sa nás dotýka spoločne a čo vytvárame spoločne. O postmodernej spoločnosti sa hovorí, že je to spoločnosť atomizovaná, od človeka k človeku je ďalej, ako to bolo v minulosti. Budeme my ako cirkev, ako miestna cirkev (farnosť), nejakým účinnejším spojivom či nositeľom jednoty? Kto by to ešte mohol byť? Azda politici, médiá, finančné trhy, vzdelávacie a kultúrne inštitúcie? Bárs by aj oni/ony prispievali viac k porozumeniu ľudí v spoločnosti. Realisticky videné, nie je to však ich prvoradá úloha. Politici, ekonómovia, médiá a pod. majú predovšetkým iné úlohy ako viesť k úcte a láske. Prvoradou úlohou cirkvi však naozaj je oslava Boha, a to nie prázdnymi rečami, ale tým, že ho sprítomňujeme ako Otca a navzájom sa učíme byť v ňom bratmi a sestrami, teda rodinou, jednotou, spoločenstvom. A to, zaiste, nielen s katolíkmi, nielen s kresťanmi, ale učíme sa tomu a napomáhame to pre všetkých. Cirkev – sviatosť jednoty ľudského spoločenstva, hovorí sa v oficiálnych dokumentoch cirkvi.

Od apoštola Jána sme dnes čítali, že sme „pomazaní od Svätého a dostalo sa nám poznania“ (1 Jn 2,20). Pomazaním sa myslí zasvätenie cez Ježiša (Svätého) do pravdy, že Boh je naozaj Otec a my v ňom môžeme byť bratmi a sestrami. Nie preto, že máme šťastné povahy, ale že tomu veríme a chceme to uskutočňovať. Nech sa nám to teda darí žiť; v ďalších týždňoch a mesiacoch svet bude veľmi potrebovať ľudí, čo chcú prispieť k uzdraveniu nášho sveta!


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 12 x