» články » detail článku

Homília - 3. veľkonočná nedeľa (B)

Lj 24,35-48 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

22.4.2012, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Často mávam stretnutia s mladými ľuďmi, ktorí sa pripravujú na manželstvo. Niektorí z nich sa pýtajú, ako sa dá predísť tomu, aby sa nepomýlili, aby im to vyšlo. Nemám na to žiadnu hotovú odpoveď. Niekedy im rozprávam konkrétne príklady o ľuďoch, ktorým to nevyšlo, aby ľahšie videli, na čo si dať pozor. Niektorí sa vtedy zľaknú a prosia ma o pozitívne príklady. Ja im vtedy poviem, že najlepšie pozitívne príklady sú oni sami. Či naozaj, to môžu zistiť pomocou niekoľkých otázok. Okrem takých, či sa páčia jeden druhému a či si rozumejú, dôležité sú najmä otázky: Ako ma tento vzťah, tento človek zmenil? Som vďaka tomuto vzťahu obetavejší, múdrejší, pokojnejší, slobodnejší alebo naopak nervóznejší, obmedzenejší či ustrašenejší? Samozrejme, nejde o chvíľkové pocity, musí ísť o dlhodobejšiu skúsenosť, vtedy sa neoklameme. Takúto pozitívnu skúsenosť môžeme nazvať aj skúsenosťou hmatateľnou.

Všimnime si, ako je takáto skúsenosť veľmi podobná tej skúsenosti, ktorou sa apoštoli pokúšali dosvedčiť Ježišovo zmŕtvychvstanie. V Lukášovom evanjeliu sú o Ježišovom vzkriesení tri svedectvá. Podľa prvého neznámi muži v žiarivom rúchu (anjeli?) oznamujú ženám: „Niet ho tu, vstal z mŕtvych“ (Lk 24,6). Druhé svedectvo je o neznámom mužovi, ktorý sprevádza dvoch Ježišových učeníkov na ceste do Emauz. Neznámeho napokon spoznajú ako Ježiša. Podľa ich vlastných slov preto, že „im horelo srdce, keď sa s nimi rozprával“ (Lk 24,32). A zvlášť, keď sa s nimi delil o chlieb. O treťom svedectve sme z evanjelia čítali dnes. Ježiš sa podľa tohto rozprávania zjavil všetkým apoštolom a ich blízkym. V prvej časti tohto príbehu je dôraz položený práve na hmatateľnosť jeho zjavenia. Ježiš ukazuje svoje ruky a nohy, vyzýva ich, aby sa ho dotkli, dokonca s nimi jedol. Toto rozprávanie je veľmi blízke rozprávaniu z Jánovho evanjelia, ktoré sme počuli minulú nedeľu (Jn 20,19-29).

Ako nám dnes pomáhajú vo viere v Ježišovo zmŕtvychvstanie tieto staré rozprávania? Teologicky rozlišujeme samotné posolstvo o Ježišovom vzkriesení a legendárne príbehy, rozprávania. ktoré toto posolstvo dokresľujú. Tieto príbehy voľne rozprávajú udalosti, čo sa stali. Nie sú zápisom úradníka, podobajú sa piesni, ktorou vyspievame svoju krásnu skúsenosť. Posolstvo o Ježišovom vzkriesení znie: Ježiš nezostal v zajatí smrti; žije. Boh ho vzkriesil. Nie do starého spôsobu života, ale daroval mu nový, večný život. Legendárne príbehy o Ježišovom vzkriesení toto posolstvo podávajú tak, aby nás, čo sme neboli pri tom, oslovili a pomohli nám zažiť, ako Ježiš žije dnes v Bohu pre nás. Prečo Lukášovo a Jánovo evanjelium tak zdôrazňujú hmatateľnosť Vzkrieseného? Ich texty boli určené najmä pre kresťanov, čo boli pôvodne pohanmi. Boli napísane neskôr; od Ježišovho historického života uplynulo 40 až 60 rokov. V tom čase neohrozovali kresťanov len výčitky židov, z ktorých sa väčšina nedala kresťanmi presvedčiť o Ježišovi ako Mesiášovi. V prostredí gréckych miest vieru kresťanov ohrozovalo viac učenie tzv. gnostikov a dokétov. Boli to ideové a náboženské smery, ktoré sa nepriateľsky stavali k telu a hmote. Vychádzali z náuky filozofa Platóna, ktorý podceňoval všetko telesné, materiálne.

Platónske reči o duši či duchovných hodnotách pletú kresťanov podnes. Povedané príkladom z dnešnej techniky: aby sa nejaký satelit dostal na obežnú dráhu okolo Zeme, potrebujeme nosič, raketu. Po splnení svojej úlohy sa tento nosič oddelí a zhorí ako odpad. Mnohí kresťania takto chápu svoje telo a vôbec si neuvedomujú, že Ježiš to takto nechápal, že nežil to, čo my nazývame „duchovné“, mimo tela alebo proti telu. Telo nemá len služobnú úlohu voči duši a nič ako ľudská duša bez tela nejestvuje. Naše telo zostáva. Zostáva so všetkým, čím žilo, nezostáva však také isté, aké žilo. Duchovné, slobodné a Božie sa preto musí žiť v tele, nie mimo neho. Teológ Hans Küng hovorieva, že síce nevieme prírodovedecky dokázať, že na konci nášho života nie je nič, ale zato máme dobré dôvody veriť, že nezomierame do ničoty, ale do poslednej objímajúcej skutočnosti mimo priestoru a času. Tieto dôvody čerpáme práve z nášho konkrétneho živote. Len v ňom, nie v nejakom snívaní, ich môžeme overiť. Vtedy začíname robiť to, čo robieval Ježiš: dotýkame sa ľudí ako Ježiš, uzdravujeme ako on, solidarizujeme sa s inými ako on, ba vieme aj trpieť ako on pre dobro a lásku. Odrazu vnímame, že toto má zmysel, že je to tak správne. Nevieme možno celkom vysvetliť, prečo to robíme, azda najlepšie vysvetlenie je to, ako povedali apoštoli: zjavilo sa nám to, on sa nám zjavil...

Áno, prečo nie? Veď naozaj je to tak, že tie najlepšie pozitívne príklady sú naše vlastné! Jedno či v súkromnej láske alebo v láske k Bohu a svetu.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 27 x


Top