» články » detail článku

Homília - Sv. Trojica (B)

Mt 28,16-20 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

3.6.2012, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Aj túto nedeľu slávime s ďalšou skupinou našich detí a ich rodinami slávnosť Prvého sv. prijímania. Na stene kostola si môžeme všimnúť obraz, ktorý je tento rok symbolom našej slávnosti. Na obraze sú kvety, ktoré sa obracajú za slnkom. Na lupienkoch kvetov sú mená našich detí. Kvety sú zobrazením nás, slnko je zobrazením Ježiša. Chceme tým povedať: Keď sa obraciame k Ježišovi, získavame svetlo a teplo, teda domov, istotu a lásku. Toto naše chápanie nie je náhodné. Možno vieme, že boli také staroveké spoločnosti, kde ľudia uctievali slnko ako Boha. Ľudia uctievajú toho, komu sú vďační za život. Tým ľuďom sa kedysi zdalo, že je to práve slnko. Neskôr iní ľudia pochopili a spoznali, že to dobré a veľké, od čoho sme závislí, nás nielen ohrieva a osvecuje, ale nás aj oslovuje. Oslovuje nás tak, že múdrieme, vieme riešiť problémy, dávame si pravidlá pre svoj život. Také slovo ľudia nazvali Božie slovo. A potom ešte neskôr ľudia spoznali, že Boh má nielen slovo, ale aj úsmev a tvár. Takú, akú mal Ježiš. Ježiš mal pre ľudí tvár, dotyk a objatie, cez ktoré ľudia spoznali, že sa na nich Boh díva, že sa ich dotýka, že ich objíma.

Ako uctievali Boha ľudia, ktorí si mysleli, že je ako slnko? Asi tak, že túžobne čakali každý deň na východ slnka a smútili, keď zapadalo. Klaňali sa mu a volali naň, aby sa vrátilo späť. V niektorých krajinách sa podnes zachovali veľké kamenné stavby, ktoré sú postavené tak, aby cez úzku štrbinu v kameni prenikol slnečný lúč priamo do stredu stavby, a to presne na deň letného slnovratu, keď je deň najdlhší (25. júna). Koľko úsilia tomu museli tí ľudia venovať, aby si to vypočítali, a potom tie obrovské stavby postavili?! Ako uctievame Boha my, ktorí veríme, že nás oslovuje slovom a ukazuje nám svoju tvár? Snažíme sa to slovo počúvať, snažíme sa tú tvár objaviť. Ako to robíme? Robíme to svojím slovom, robíme to svojimi dotykmi a objatiami. Robíme to pri našich rozhovoroch a pri našom jedle. Rozprávame sa nielen o všedných veciach, ale aj o tom, čo je nám sväté, v čom nachádzame svoj domov, lásku a istotu. Takto sa s ľuďmi rozprával Ježiš. A nielen rozprával. Ľudia mali pri ňom skúsenosť domova, istoty a lásky. Tak cez neho vnímali Boha.

V poslednej kapitole Matúšovho evanjelia sa nám zachovalo, čo Ježišovi najbližší prijali od neho ako jeho odkaz, testament. Prijali, že to najkrajšie, čo sa od Ježiša naučili, nie je len pre nich. Je pre všetkých. Evanjelium to hovorí tak, že Ježišovi učeníci majú ísť do sveta, medzi cudzích ľudí, majú ich učiť, krstiť ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a odovzdať im všetko, čo Ježiš naučil svojich učeníkov. Pritom nejde o poučenia len pre rozum a pamäť. Ježiš, ktorý posiela svojich učeníkov a učeníčky do sveta, je Ježiš Kristus, Bohom vzkriesený Ježiš. On nás uisťuje, že je s nami po všetky dni až do konca sveta. Je u Boha, preto teraz môže byť aj pri nás. Keď sa s ním modlíme, keď sa s ním rozprávame, všeličo spoznávame. Ale nie sú to len múdre poučenia a rady. Spoznávame najmä to, že cez Ježiša sme sa ako on stali Božími príbuznými, Božou rodinou. Podobne ako deti v normálnej rodine nežijú predovšetkým z poučení, ktoré im dávame (čo si tak asi deti z toho zapamätajú?), ale z pocitu istoty a lásky, podobne aj my vďaka Ježišovi žijeme z istoty Božej blízkosti a lásky. Neplatí, že som Bohom predovšetkým poučený či napomenutý, ale platí, že som prijatý a milovaný. Preto sme sa od Ježiša naučili hovoriť Bohu otecko, preto vidíme v Ježišovi tvár Božieho Syna a v sebe a našich deťoch jeho Ducha, Božiu lásku.

Dnes oslavujeme Boha ako Svätú Trojicu. Boh je jeden, ale Trojica. Prečo to tak divne hovoríme? Jestvuje latinské príslovie: trés faciunt collegium (traja tvoria spoločenstvo). Indický jezuita Anthony de Mello rád o Bohu a náboženstve rozprával vtipné príbehy. Raz rozprával o istom biskupovi, ktorý sa loďou doplavil na ďaleký ostrov v Indickom oceáne. Na pláži ostrova stretol troch rybárov. Tí sa mu slabou angličtinou pochválili, že sú kresťania. Biskup sa potešil a spýtal sa ich, či sa s ním pomodlia Otče náš. Oni mu na prekvapenie odpovedali, že o tom nikdy nepočuli. Biskup bol šokovaný a spýtal sa: Ako sa teda modlíte? Oni odpovedali: „Pozdvihneme oči k nebu a modlíme sa: My sme traja, ty si traja, buď nám milostivý.“ Biskup sa vydesil a celý deň ich učil Otče nás, až ho vedeli pekne naspamäť. O niekoľko mesiacov išiel na lodi opäť okolo toho ostrova a spomenul si na tých troch mužov. Vylodil sa a vyhľadal ich. Keď ho tí traja rybári uvideli, s radosťou k nemu bežali. Ale zároveň mu povedali: „My sme veľmi smutní. My zabudnúť tú peknú modlitbu. Povedz nám ju ešte raz.“ Biskup im vtedy povedal: „Choďte domov, dobrí ľudia, a keď sa modlíte, hovorte: My sme traja, ty si traja, buď nám milostivý!“ (Podľa: G. Erbrich, Napríklad Ty, Bratislava 2005, 32.)

Tí rybári veľa z kresťanstva nerozumeli, ani ten Otče náš si nezapamätali. Ale vedeli to podstatné. Boh nie je sám a ani my nemáme byť sami. Boh je nám milostivý, miluje. A my ho máme uctievať tým, že sme k sebe milostiví, že sa milujeme. Lebo keď veríme, že Boh má pre nás slovo, dotyk a objatie, potom dokážeme aj my si dať slovo, dotyk a objatie – našim deťom, aj sebe navzájom.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 358 x