» články » detail článku

Homília - 24. nedeľa cez rok (B)

Jak 2,14-18 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

16.9.2012, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Pomaly tomu bude už 500 rokov, čo sa kresťanstvo na Západe rozdelilo. Zvlášť evanjelická cirkev sa pripravuje na slávenie 500-ho výročia reformácie v r. 2017. Asi málokto z nás by dnes vedel povedať, čo bolo príčinou rozdelenia a vzniku protestantských cirkví. Azda sa nevedeli dohodnúť na cirkevných peniazoch, na pápežovi, úcte svätých či azda na celibáte kňazov? To boli (a sú) všetko vedľajšie veci. Podstatný spor sa viedol o vieru, aká tá viera má byť.

V tej dobe zapojili katolíci do svojho sporu s evanjelikmi aj Ježišovho príbuzného Jakuba, presnejšie tie slová z jeho listu, ktoré sme dnes čítali: „Viera bez skutkov je mŕtva“ (Jak 2,17). Lebo protestanti tvrdili – inak podľa slov apoštola Pavla – že len viera zachraňuje. Jakub však jasne zdôrazňoval, že viera sa musí prejaviť na skutkoch, nesmie vyznieť do prázdna. Temer sa dá povedať, že v Jakubovom liste sa o viere hovorí tak, že ju neodlíšime od lásky.

Ako to myslel Pavol, že „ospravedlnení sme z viery“ (Rim 5,1), a ako to myslel Jakub, že viera nestačí? Ako sme už spomínali, Jakub, vodca židovských kresťanov, bol na rozdiel od Pavla menej filozofický a viac praktický. Pre pôsobenie Boha v Ježišovi hľadal podobne ako Pavol dôkazy v židovskej Biblii (Starom zákone), ale to podstatné videl trochu inde ako Pavol. Kým Pavol chcel uchrániť nových kresťanov z pohanstva pred kresťanskými židmi, ktorí chceli zaťažovať týchto nových kresťanov svojimi náboženskými zvykmi, Jakub, vodca židovských kresťanov v Jeruzaleme, mal inú starosť – ako pred židmi, neveriacimi v Krista, dosvedčiť, že Ježiš je Mesiáš. Preto Pavol zdôrazňoval, že naša spravodlivosť sa rodí z viery, nie zo skutkov. On tými skutkami však myslel práve tie židovské náboženské predpisy o kóšer jedlách, umývaní, postení a modlení. Vieru chápal Pavol ako dar, na ktorý vďačne odpovedáme, keď sa cítime oslovení Božou milosťou. A spravodlivosť pred Bohom potom chápal nie ako odmenu za perfektné zachovávanie všetkých prikázaní a predpisov, ale ako dôsledok túžby byť prijatý, objatý Bohom. Napr. známy márnotratný syn z Lukášovho rozprávania (Lk 15,11-32) sa nestal spravodlivým pre svoj perfektný morálny život, ale pre túžbu, aby ho otec prijal opäť do svojho domu, hoci aj ako sluhu. Ak zostaneme pri tomto Lukášovom podobenstve, ľahšie pochopíme, čo hovorí Jakub, keď akoby opačne oproti Pavlovi nám pripomína, že viera je o ničom, že je mŕtva, ak sa nedokazuje skutkami. Jakub tu totiž reaguje na toho druhého brata z Ježišovho podobenstva, na toho, čo zachovával všetky predpisy Zákona a pripomína mu, že kto síce zachováva predpisy, ale podceňuje ľudí, neteší sa z návratu strateného hriešnika, a teda nemiluje, vlastne ani neverí. Jeho viera je mŕtva. Obaja sa teda obracajú na konzervatívnych kresťanov, aby odmietli skutky len ako nábožné povinnosti a zdôraznili skutky ako skutočné prejavy lásky.

Na tomto vidíme, že mnohé rozdiely v chápaní viery sú iba zdanlivé. V inej situácii, pred inými ľuďmi hovoríme o viere inak. Nie preto, aby sme vieru prekrúcali, ale naopak, aby sme si jej bohatstvo mohli priblížiť. Včera v Šaštíne upozornil kardinál Tomko, že asi tretina obyvateľov Bratislavy sa pri vlaňajšom štatistickom prieskume označila za ľudí bez vyznania. Týchto ľudí zároveň zaradil k tým, ktorí podľa evanjelia „odporujú“ Bohu (Lk 2,34). Keď pozorne čítame listy Pavla a Jakuba, mohli by sme prísť aj k inému názoru. Pavol upozorňoval konzervatívcov v cirkvi, aby nerobili z náboženstva „ťarchu“ pre nových kresťanov. A Jakub im zasa pripomínal, aby nepraktizovali vieru bez lásky voči iným, najmä voči chudobným. My by sme sa preto nemali pýtať, kto dnes odporuje Bohu, ale viac sa pýtať, čo môžeme urobiť, aby sme sami neboli prekážkou Božieho pôsobenia. Text II. vatikánskeho koncilu o cirkvi (Lumen gentium) hovorí, že cirkev je znamením spojenia s Bohom a jednoty ľudského pokolenia. Sme naozaj takým znamením? A čo robíme, aby sme boli?

Keď sme mali pred týždňom prvé stretnutie kňazov nášho dekanátu po prázdninách, prišla reč aj na tzv. horúce cirkevné kauzy. Mnohí kňazi súhlasili s tým, že ľudia majú právo vedieť, prečo sa robia v cirkvi niektoré vážne rozhodnutia a nemožno ich odbaviť tým, že to nie je ich vec. Ja som sa vyjadril asi tak, že áno, cirkev nie je demokratická, to však neznamená, že máme byť na tom horšie ako bežná demokracia. Naopak, máme byť na tom lepšie. Cirkev nie je demokracia, kde väčšina rozhoduje, ale ani totalita, kde jeden rozhoduje. Cirkev je skôr ako rodina, kde sa každý deň nanovo zápasí o lásku, úctu a pochopenie. Každý deň nanovo, aspoň pokým si tí ľudia veria, aspoň pokým v Boha veria. Včera vo Weitovom lome vo svojom príhovore farár Johannes Kittler z farnosti Maria Hietzing povedal, že keď sa usilujeme o reformu cirkvi, neusilujeme sa o nejakú inú cirkev, ako je tá naša, ale usilujeme sa o to, aby naša cirkev vôbec bola cirkvou. A to bude len vtedy, keď sa bude chcieť obrátiť smerom k Ježišovi. To platí pre katolíkov i evanjelikov, pre pápeža i pre každého z nás. Najlepšie, ak každý začne sám od seba. Napokon, nikoho iného nemáme vo svojej moci, iba seba samého.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 23 x


Top