» články » detail článku

Homília - Sv. Štefan

Sk 6,8-10; Sk 7,54-60 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

26.12.2012, streda

Autor: Karol Moravčík


Sviatok sv. Štefana dopĺňa slávenie Vianoc. Spomienka na prvého kresťanského mučeníka, na človeka, ktorý uveril v Ježiša a jeho evanjelium až tak, že pre svoje presvedčenie radšej zomrel, akoby sa ho zriekol, pomáha nám lepšie pochopiť, prečo sa hlásime k Ježišovi a prečo po tieto dni slávime jeho narodenie.

Môžeme si pripomenúť základné informácie o Štefanovi. Jeho život a smrť spadá do počiatočného obdobia kresťanskej cirkvi. Kresťania nie sú nikde inde, len v Palestíne. Všetci sú židmi národnostne i nábožensky. Štefan zomiera r. 33/34, teda asi tri roky po Ježišovi. Ako v týchto rokoch žili kresťanskí židia? Navonok sa správali ako ostatní, teda modlili sa žalmy, v synagóge čítali a vykladali Sv. Písmo – Starý zákon (texty Nového zákona ešte neboli) a zaiste zväčša zachovávali aj rituálne predpisy. Od ostatných židov sa líšili tým, že Ježiša Nazaretského uznávali za Mesiáša (gr. Krista) a snažili sa pokračovať v hlásaní jeho evanjelia, ktoré sa stalo evanjeliom o ňom – Ježišovi ako Mesiášovi.

Život kresťanských židov si netreba predstavovať v nejakom utajení; z knihy Skutky apoštolov vieme, že po 50-ich dňoch po Ježišovej smrti mali apoštoli a ďalší Ježišovi učeníci silnú skúsenosť, že Ježiš je u Boha (je vzkriesený Bohom) a začali verejne vyzývať ostatných židov na pokánie a prijatie krstu v Ježišovom mene. Tí, čo sa k nim pridali – bez toho, aby úplne opustili židovské náboženské zvyklosti – vytvárali spoločenstvá, v ktorých sa stretávali pri spoločnom jedle na Ježišovu pamiatku, rozprávali sa ako žiť podľa Ježiša a snažili sa aj vzájomne si pomáhať. V prvých kapitolách Skutkov apoštolov sa dočítame, že veľrada, ktorá odsúdila Ježiša, pravidelne volávala na vypočúvanie aj apoštolov, ale počas troch nasledujúcich rokov nezakročili voči nikomu najprísnejším spôsobom. Odsúdenie na smrť zvolili až pri Štefanovi. Čo sa vlastne stalo?

Štefan patril medzi mladých židov, čo sa nadchli pre Ježiša. Apoštoli ho vybrali spolu s ďalšími za diakona, teda spolupracovníka v sociálnych veciach. Mal sa starať o vdovy a siroty. Pomerne rýchlo však prekročil pôvodnú úlohu a stal sa najznámejším kazateľom v židovských synagógach, kde Bibliu vysvetľoval v Ježišovom duchu. Zdá sa, že bol pri tom dôslednejší ako apoštoli a prvý si uvedomil, že kto uveril v Ježiša, musí z toho vyvodiť aj podobné dôsledky ako on. Išlo vlastne o poradie dôležitosti: Buď je stále na prvom mieste židovský (Mojžišov) zákon, potom chrám a jeho obety, a potom nejako aj Ježiš a jeho posolstvo... Alebo naopak: Najprv Ježiš a jeho posolstvo, a až potom Starý zákon a chrám (ak vôbec, veď Ježiš povedal, že ho „zborí“). Je to niečo podobné, ako keď som nedávno v jednej besede povedal, že v našej cirkvi sa pri svätení za biskupa položí kandidátovi na hlavu kniha evanjelia a nie kniha cirkevného zákona, lebo sa mu tak pripomína, že má slúžiť evanjeliu. Jeden kňaz sa okamžite zľakol, že cirkevný zákon sa podceňuje, a reagoval, že cirkevný zákon nie je v protiklade s evanjeliom. A ja som musel opäť povedať, že dobre, bárs by to tak bolo, ale cirkevný zákon musí byť pod evanjelium, nie nad ním.

Kto to má však rozhodnúť, čo je podľa Ježiša a evanjelia? Skutky apoštolov o Štefanovi hovoria, že konal uzdravujúce znamenia ako Ježiš a že aj zomrel ako on. Pri smrti, keď ho kameňovali, prihlásil sa k Ježišovi ako Mesiášovi, a potom tak ako Ježiš odpustil svojim katom. To sú dôkazy pravosti Ježišovho svedka. Zbytočné je hádať sa, kto má pravdu aj v našej cirkvi – či konzervatívci alebo pokrokoví katolíci. Dôležité je len jedno: Kto a kde prináša svedectvo sily lásky, kto koná uzdravujúco a odpúšťajúco ako Ježiš, ako Štefan.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 346 x