Farnosť Devínska Nová Ves
» články » detail článku
Homília - 1. nedeľa po Vianociach (C)
1 Jn 3,1-2.21-24 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)
30. 12. 2012, nedeľa
Autor: Karol Moravčík
V našej farnosti pomerne často krstíme deti. Všímam si, že krsty malých detí sú pre naše rodiny veľkou udalosťou – azda viac rodinnou a spoločenskou ako náboženskou. Iste, nemusíme to prísne oddeľovať, ale poradie hodnôt by sme si mali zachovať. Samotné narodenie dieťaťa v rodine je veľká udalosť, ale naozaj veľkou je táto udalosť až vtedy, keď sa rodičia a ďalší vedia podeliť aj o čosi viac, ako je tzv. holý život. To viac je ochota a schopnosť vytvoriť domov, zázemie, rodinu – pre deti i pre seba. Z čoho však žije rodina, z čoho sa vytvára domov? Povieme, že asi z lásky, obetavosti, ale hneď aj zapochybujeme, či to dnes nie je len idealizmus, aj to pomerne zriedkavý.
Keď sa pozrieme na text dnešného čítania z Prvého listu apoštola Jána, všimneme si vznešené slová, že ľudia sú deťmi Božími. Veľmi však tomu asi nerozumieme. Apoštol Ján alebo pravdepodobnejšie niektorý jeho spolupracovník na konci prvého storočia nášho letopočtu povzbudzuje týmto listom kresťanov, aby sa nedali pomýliť vo svojej viere rôznymi mylnými náukami (ezoterikou, gnózou) a nezľakli sa prenasledovaní, ktoré boli voči kresťanom z času na čas rozpútané. Autor listu svojim čitateľom v krátkosti pripomína, čo je podstatné: Zachovávať Božie prikázania, teda veriť na Ježiša ako Božieho Syna a vzájomne sa milovať.
Dobré je uvedomiť si, že tieto slová o vzájomnej láske nie sú zamerané len na súkromné vzťahy v rodinách. Sú adresované kresťanom všeobecne a myslené sú ako určitý protiklad k tradičnej rodine, ktorá si zakladá na pokrvnej príbuznosti a na spoločnom majetku. Môžeme sa pýtať: Čo je na tom zlé, zakladať si na pokrvnej rodine a majetku? Odpovedám, že to zjavne nestačí. Vidíme to aj dnes, keď v mnohých našich rodinách a manželstvách sú veľmi zlé vzťahy napriek spoločnej príbuznosti a majetku. Ak v minulosti až také napätia neboli, neznamená to, že ľudia boli nutne lepší, ale že nad nimi vládli prísnejšie pravidlá. K tým pravidlám patrila vernosť rodu či krvi, išlo o niečo podobné, ako sú napr. niektoré zvieratá verné svojej svorke. Bez nej by neprežili. Podobne uvažovali ľudia v primitívnejších spoločnostiach. Keď kresťania začali hovoriť o tom, že sme deti Božie, zjavne nemali predstavu svorky, ktorú spája boj o prežitie, ale predstavu spoločenstva, ktoré spája ideál. Ako sme čítali, išlo najprv o ideál viery, že v Ježišovi sa nás dotkol a premenil nás sám Boh, a potom o ideál lásky, tej vzájomnej, nepokrvnej, solidárne ľudskej.
V antickej spoločnosti a v istom zmysle až do začiatku novoveku sa uznávala predstava, že dieťaťom Božím je kráľovský syn, kráľovská dcéra. Ostatní boli obyčajní, nemali tzv. modrú krv. Kráľovské deti boli akoby vyňaté spomedzi obyčajných ľudí a vnímali sa ako členovia vyššej spoločnosti spolu s deťmi iných kráľov. Preto sa aj mohli sobášiť len s partnermi rovnakej kategórie. Takže, keď v listoch z čias apoštolov čítame, že všetci kresťania sú deťmi Božími (prípadne všetci ľudia), vôbec nešlo o nejaké sväté reči, ale revolučnú predstavu, ktorá búrala staré pravidlá. Ľudia odteraz nie sú raz navždy podriadení osudu, nie sú zaradení osudom do vyššej alebo nižšej skupiny, ale na základe viery, ktorou prijímajú Ježiša za svoj ideál, prekračujú tento osud a stávajú sa schopnými vytvárať vzťahy – už nie na základe pokrvnosti a majetku, ale lásky. A láska tu nie je len citom, ale uznaním iného človeka v jeho hodnote, a tiež i necitovým záujmom pomôcť tomuto človeku.
Nedávno som videl film o sv. Rite (+1457). Jej príbeh sa odohrával v stredovekom Taliansku, keď mestá ovládli šľachtické rody. Rita, krásna dcéra istého mešťana, sa vydala do takejto rodiny, kde rodina držala pospolu a vzájomne si bránila svoje privilégiá voči iným občanom aj za cenu použitia násilia. Svokra od Rity žiadala, aby sa neplietla do mužských vecí a poslúchala. Rita ako dobrá kresťanka však nebola ochotná tolerovať svojmu mužovi, že pri obrane rodinných záujmov je ochotný aj zabíjať, chcela ho opustiť a vstúpiť do kláštora. Tam ju však neprijali s tým, že má povinnosť zachrániť manželovu dušu pre nebo. Viera v túto úlohu jej pomohla zostať nepodriadenou mužovi, ale podriadenou ideálu – zmeniť násilného manžela na človeka zmierenia a lásky. Toto sa jej napokon i podarilo, i keď sa jej nepodarilo uchrániť manžela pred tým, aby sa mu nepomstili jeho nepriatelia.
Pre niekoho je tento príbeh stará romantika. Za týmto príbehom je však kresťanský ideál, ktorý je výzvou aj pre nás. Máme dnes vlastne len tri možnosti: Násilný poriadok minulosti, chaos prítomnosti a vieru v ideál, kde viera sa stáva matkou lásky. Každý deň si môžeme vyskúšať, v čom sa dá, v čom sa oplatí žiť.