» články » detail článku

Homília - 5. nedeľa cez rok (C)

1 Kor 15,1-11 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

10.2.2013, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Súčasťou Dostojevského románu „Bratia Karamazovci“ je legenda o „Veľkom inkvizítorovi“. Dej legendy sa odohráva v stredovekom Španielsku. Medzi ľudí do tejto krajiny prichádza Ježiš tak, ako prišiel kedysi do Palestíny. Opäť pomáha ľuďom a učí ich slobode a zodpovednosti. O jeho pôsobení sa dopočuje veľký inkvizítor, vysoký predstaviteľ cirkvi, a dá Ježiša ako nebezpečného kazateľa uväzniť. Vo väzení mu vysvetľuje, prečo mu cirkev nemôže dovoliť jeho pôsobenie: Ľudia nie sú schopní uniesť slobodu, ktorú im ponúkaš... Táto legenda z Dostojevského románu je samozrejme vymyslená, nemožno však poprieť, že našej cirkvi kladie vážnu otázku: Nezapreli sme alebo neprekrútili Ježišovo evanjelium?

Na takúto otázku samozrejme nemožno odpovedať inak ako pokorným áno. Kto konkrétne, ako a kedy, o tom by sme sa však nemali ponáhľať hovoriť. Hreší totiž aj ten, kto druhých obviňuje a seba vidí len ako spravodlivého. Iná dôležitá otázka je, či môže Ježišov odkaz jestvovať bez cirkvi. Zdá sa, že veľmi nie; bez cirkvi by sme dnes o Ježišovi temer nič nevedeli. Ježiš existuje v konkrétnych dejinách cez cirkev, cez ľudí, ktorí sa k nemu hlásia a nasledujú ho. Preto sa treba pýtať: Cez akú cirkev? S apoštolom Pavlom na túto otázku možno odpovedať, že cez cirkev ako spoločenstvo ľudí, ktorým sa zjavil vzkriesený Kristus. Pavol zároveň o sebe pripomína, že on toto zjavenie dostal nezaslúžene, že nebol dobrý, naopak, prenasledoval Božiu cirkev. Až keď uveril, stal sa súčasťou tejto cirkvi a odvtedy chcel iným odovzdať to, čo sám prijal, čo jemu pomohlo zmeniť život.

Prečo Pavol na tomto mieste 1. listu Korinťanom hovorí o zjavení vzkrieseného Krista? Po minulé nedele sme z tohto listu čítali, ako apoštol vysvetľuje význam chariziem – Božích darov pre korintských kresťanov. Povedal im, aby si tieto charizmy vážili, ale dôrazne im aj pripomenul, aby ich žili pre spoločné dobro, aby za cieľ svojho kresťanského života nepokladali ani prorokovanie, ani uzdravovanie, ani nadšené spevy, ani schopnosť iných očariť a získať pre cirkev, ale vieru, nádej a lásku. Z čoho sa však viera, nádej a láska rodia? Pavol na vlastnom príklade hovorí: Viera sa rodí zo zjavenia. Ako sa ukázalo na mne samom, zo zjavenia ľuďom, ktorí sú toho nehodní... Toto zjavenie, skúsenosť Božieho oslovenia, nemožno teda dosiahnuť pomocou morálky, ani pomocou zbožnosti. Naopak, ako náhle by sme si začali namýšľať, že sme tí lepší, správnejší, nábožnejší, Boh nás odmietne ako neschopných prijať jeho zjavenie. Do plného hrnca už nič nedolejeme. Človeku, ktorý je plný seba, už nič nemožno dať. Lebo čo je podstata Božieho zjavenia? Apoštol Pavol na jednom mieste píše, čo pre neho zjavenie Krista znamenalo: Spoznal som, že som milovaný. Nie, že som lepší a konám úžasne, ale že som milovaný. Na začiatku obrátenia je spoznanie svojej biedy, nie úžasnosti. Podstata Božieho zjavenia je v tomto poznaní – som milovaný, hoci som si to nezaslúžil.

Spomeniem ešte inú vymyslenú legendu. Keď prišiel Kristus do neba, anjeli sa ho pýtali, ako to bude ďalej s jeho kráľovstvom na zemi. „Mám na zemi svojich učeníkov“, odpovedal im. Keď to anjeli počuli, veľmi sa zľakli, a až po dlhom čase sa ho odvážili opäť spýtať: „Pane, vari si zabudol, akí sú tí ľudia slabí a hriešni? Veď aj z tvojho najbližšieho okruhu ťa jeden zaprel a druhý zradil!“ A zhrození dodali: „Pane, ty nemáš nejaký iný, lepší plán?“ Kristus im nato odvetil: „Nie – nemám žiaden lepší plán.“ Úľak, ktorí podľa legendy pocítili anjeli, pocítil podľa apoštola Pavla on sám, keď ho Ježiš oslovil. Tento úľak podľa dnešného evanjelia pocítil aj rybár Peter, keď ho Ježiš oslovil a povolal. Pri pohľade na seba a na dejiny cirkvi môžeme sa podobne vyľakať. Nech to však nie je predovšetkým úľak nad hriechmi iných ľudí v cirkvi, ale skôr údiv nad tým, že s nami Boh počíta, že nám hriešnym a omylným sa zjavuje.

Cirkev a kresťanstvo sa nevybudovali na poznaní, že sme dobrí, že sme lepší ako iní a že máme právo poučovať svet. Cirkev a kresťanstvo sa zrodili zo zjavenia, že sme milovaní, hoci si to nezaslúžime a že Boh chce napriek všetkému konať cez nás. To, čo sme dlžní sebe a svetu, je schopnosť podeliť sa o túto skúsenosť, ktorá nás mení a pozdvihuje, ktorá nás rozohrieva a oslobodzuje. Nech je to vždy nanovo prežitá skúsenosť apoštola Petra, že sme Kristom obohatení, nech je to vždy znova prežitá skúsenosť apoštola Pavla, že sme Kristom milovaní.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 12 x